Nicole's world of depression

S úsmevom sa rozlúčim so znudeným spolužiakom, vynorím sa z masy ľudí a pokračujem pokojným tempom. Všetci sú v kabátoch a bundách. Pod nimi, u tých starších, či slušnejších, obleky a saká. Mladší..no čo prišlo. Cesta vedie okolo kostola, menšia zatáčka a kľukatí sa vysoko hore na moju Veternú horu. Burito ma poháňa a zrýchľuje, aby stihla autobus. Poviem jej čas, ktorý som si tipla, že ide a dúfala som, že ju tým spomalím. Naopak zrýchlila ešte viac, aby ho stihla, aj keď času bolo dosť. Rozlúčila som sa s ňou, podotkla niečo sarkastické a nechala ju tak. Keď sa odo mňa jej postava čoraz viac vzďaľovala, prekvapila ma hmla, čo zachytila krajinu navôkol a mňa nechala achkať a ochkať. Laurina postava v kabáte sa stávala čoraz menej viditeľnou. Pred ňou bola skupina postáv, natoľko ponorených v hmle, až som z nich videla len siluety. Tento moment bol tak dokonalý, že som naň len sekundy pozerala a užívala si ho a až potom ma to napadlo sfotiť. S piatimi megapixelmi sa vraj dá vykúzliť mn...

Zdravím po celkom úctivo dlhej dobe, udialo sa toho mnoho (ohohó) To, čo by stálo za zmienku aj to, čo nie.. Napríklad to, že mám príliš veľa vecí "na práci" a nedokážem ani dýchať pomedzi ne! A potom presný opak toho: Keď mám kúsok voľna, neviem, čo zrazu robiť. Taká prázdna...ach, aká prázdna... Človek by čakal, že po tých duchovných obnovách, duchovnom raste atď. budem jednoducho vedieť, čo ďalej, mať priamy a jasný cieľ v živote, ktorý stojí za to nasledovať, dokázať niečo ako "sebarealizáciu".. Prúdi do mňa toho veľa. Všetky názory, myšlienky, poučenia, rady, vzťahy a životy. Ale všetko akoby prešlo len vzduchom, keď nie vákuom. Nikde sa to nezastavuje. Ako vetrík bez prekážky pokračuje vo svojej ceste a neobťažuje sa ohliadnuť, či sa to niekoho dotklo. Ničota... Stokrát viac informácií do mňa prúdi a ja stále nemám s čím súhlasiť. Je toho veľa, ale ja stále nemám z čoho vyberať. Čakám kedy sa ten prúd zastaví a ja len bud...

Vybrali sme sa na prechádzku. Takú krátku, "vypiškať a domov". Z teplého pohodlia bytu a bytovky som vyšla do noci. Niežeby to bola pravá noc, keďže zvony odbili ešte len osem hodín. No v tomto ročnom období to znamenalo číro číru tmu. Pravdaže to neplatí pre sídliská.. Pomalým vychádzkovým krokom som sa snažila šetriť Harryho. Predsa len, antibiotiká srdiečku neprospievajú. Na cestu mi svietili rady lámp, vietor sa ani neunúval zobudiť a vzduch sa zdal na prvý pohľad ťažký a teplý. Chodník bol rovný, tiahnuci sa ďaleko až tam, kde svetlo lámp zakrývali stromy s bohatými korunami, kry siahajúce človeku až kdesi nad hlavu a kde sa rodili nekalé úmysly. Kráčala som tam pomaličky a kľudne. Ako odsúdený pred popravou, ako zajačik do tlamy šelmy. Nebolo úteku, nebolo svetla a dobra. Obklopovali ma chmáry stiesnenosti, beznádejne, nenávisti k sebe a konečného smútku. Zrazu, tesne pred vstupom do temnoty sa vo mne niečo prelomilo. Zrazu, blyslo sa mi v očiach, tichý úsmev prel...

Tichý mrak preplával oblohou a zakryl mi Mesiac.  Nastala tma, moja izba, ponorila sa do temnôt, no ja som len tíško stála za sklom deliacim ma od slobody a zároveň záhuby.  V hlave zmätok, žiaľ a strach z toho, v čom už srdce rozhodlo.  Zmietalo sa v jednom pocite, ktorý sa ozýval čoraz hlasnejšie a hlasnejšie.  S každým úderom, udrel i on, s každou dávkou vzduchu prišiel i on.  Nezabiješ!  Hrom mi zadunel v hrudi a prerušil ten sladký jed, tečúci do mojich žíl.  Ako ale možno zabiť niečo, čo je už mŕtve?  Na vrchu ohlodané kosti svojou slonovinovou bielotou dávajú jedinú spomienku na to, čo bolo. Nezabiješ!  Zadunel druhý krát a strach mi zaliezol až ku špičkám topánok.  Minulosť je už stratená v dávnote dávnej a už len hmlisté postavy mi ju pripomínajú...  Nezabiješ!  Tretí krát prišiel a ja som padla na kolená.  Odovzdane som podvihla hlavu a pokoreným hlasom som odpovedala: "Nezabijem."...

Dušu mi zahalil tenký hodvábny závoj, ktorý bol jemnej sivej farby nočných izieb až tmavej farby podzemných chodieb v baniach či jaskyniach, kde ešte nikdy svetlo neposlalo svoje deti. Bol tenký, naozaj len tenulinký a oproti závoju beznádeje, veľkej, silnej a intenzívnej straty, mohol vyzerať ako málo dôležitý. No aj tá hodvábna vrstva dokázala zakryť tvár a zahaliť ju do odtieňov aké ona chcela. Moje pohyby začali byť trhnané a v očiach som mala nebezpečný pocit, že prejavy mojich vnútorných svetov, dimenzií, vesmírov a emócií budú prezradené vonkajšiemu krutému svetu.  Pri slove krutý mi miklo tvárou a po líci sa zkotúľala prvá slza. Ach, ako osamelo sa trblietala. Bola prvá, ktorú vyslali do tohto sveta a tak len zvedavo nakukovala a pýšila sa. Bola prvým neomylným znakom, že vnútro je už tak rozpolené a umierajúce smútkom, až prechádza do fyzickej bolesti, ktorá stiahne telo v kŕči beznádeje, dych sa vytratí z pľúc a v srdci sa ozýva tlkot čistej bolesti. Tvár sa stiahne ...

Želám nádherný večer drahí čitatelia, nastal čas, znova si vypočuť niečo z Nicholl denníčka a jej nezmyselných vyliatí duše, ktoré evidentne nikoho nezaujímajú. Znova deprimovanie, frustrácia, sebaľútosť, stres, strach, hnev na samú seba a bolesť z odliepania sekundového lepidla. No, moje dni voľna sú absolútne na houby. Už sa cítim ako cez prázdniny, akurát viem, že ešte ma škola čaká a potom nebudem nič stíhať a dobabrem si priemer. Mračná sa sťahujú nad mojou hlavou a podľa nálady zosielajú buď blesky hnevu, alebo dážď smútku. Väščinou mi ale len ťažia na myšlienky a ich tmavý kŕdeľ mi tieni svetlo sveta a pochabého šťastia. Bezcitne míňam svoj drahocenný čas na absolútne zbytočné deje, moje oči hľadajú to potrebné a dôležité, ale nájdu len niečo čo minie čas a nezanechá nič len prázdnotu. Som prázdna ako vyhodená krabica od topánok, nádoba, ktorú nikto neplní pretože je prasknutá. Emócie len preletia z jednej strany na druhú, trochu porobia neporiadok a znova ma opustia,...

Geronimo! Svet je pekný. Nebo je krásne. O desiatej som sa vrátila z nočnej prechádzky(no...prechádzka :-D Ako sa to vezme..) Spln, čistá obloha, more hviezd. Čo viac si želať. Svetelný smog. Ten si neželám! Svetelná zdrogovaná hmla, zlatistej až žltej farby tieni azúrovo modrú až čiernu oblohu a ničí mi výhľad na oblohu. Prejdem polku sídliska a takmer utýram do únavy partnera-svojej-duše-a-srdca*. Divokým stúpaním do kopca sa dostanem do nejakej temnej uličky, ktorú odhadujem na tú, ktorú potrebujem. Žiaľ v tej temnote som sa zmýlila a končím za neutíchajúceho brechotu psov pred ohradeným súkromným pozemkom(ach, tie nenásytné zvery). Vedľa mňa našťastie kráča svetlo v tej temnote. Jediná čistá a úprimná duša, priezračná ako sklo. Zahanbenie mi sfarbí líca a so sklopenými očami kráčam vedľa nej cestou späť. Keď nás ojasní svetlo jasnej lampy z hlavnej ulice nevinná dušička sa sama vydáva ešte vyššie do neznáma. Pochytí ma panika a zastanem uprostred cesty ...

Hello! Takže sa nám začali prázdninky. Prvodňové prkotinky alebo kapitola: Nikol prepína: Zobúdzam sa do nádherne nahnevaného rána, kde obloha plače natoľko, že je pre mňa hrozným utrpením zobudiť moje malé šteňa a behať s ním po vonku. Po tejto nepríjemne vodnatej udalosti si ľahám späť do suchej postieľky a nechám sa unášať do ríše snov. Keď sa mi konečne uráči vstať dlho premýšľam či si nepočkať na ten obed no protesty žalúdka prevážia nakoniec nad rozumom a Snapovou chôdzou v županovom prevedení zavírim vzduch v kuchyni, konktrétnejšie miesto, pri chladničke. Ani sa nenazdám a palička v hodinách prikazuje dve hodiny a ja letím do knižnice. Uvíta ma nová tvár, ktorá nervózne preberá moju skromnú zbierku kníh a musím vynaložiť obrovské úsilie na to aby som nevybuchla a nenablokovala si knihy sama. Konečne som dostala povolenie na vstup do kráľovstva a ani sa nenazdám a 5 papierových kamošov s pevnými väzbami mi naskáka do knihuchtivých rúk. O pár minút capnem svoje úlovky na ...

Keďže v predchádzajúcom príspevku som tak zhurta vybehla s toľkým nadšením, že Muse je v kine, podávam vysvetlenie: je úžasná britská rocková kapela, pozostávajúca z troch členov: Matthew Bellamy - spev, gitara, klavír Christopher Wolstenholme - basová gitara aj spev Dominic Howard- bicie a perkusie Albumy: Showbiz  full album Origin of symmetry  full album Absolution  full playlist Black Holes and Revelations  full Resistance  full playlist The 2nd Law  full Toť zoznam základných albumov. Pravdaže existuje ešte nespočetné množstvo iných vecí, pesničiek a MORE koncertov! Prvý koncert bol v júni 1991 na Teignmouth College Posledný teraz niekedy v Októbri v Mexiku Netuším čo ešte napísať pretože to treba počuť-zažiť-prežiť-obdivovať ! Som závislá na tejto skupine a ich výtvoroch. A áno pre lístok na koncert by som zabíjala :-D

"Vitajte!"  "Vitám! Vitám!" Asi takto by som opísala úvod tohto blogu. Začala som. Zvíťazila som! Konečne som nabrala odvahu na vytvorenie niečoho tak verejného v mojom neverejnom priestranstve.  Veľmi dlho som rozmýšľala čo tu bude a nakoniec som sa rozhodla, že tu budem ja. Kúsočky mojej osobnosti sa pokúsim vložiť v malých častiach na tento e-papier.  Keď sa vo všetkej skromnosti predstavím myslím, že budem mať svojho ega akurát dosť na to aby som písala o niečom inom. Tak pre začiatok: Volám sa Nicole a je mi 15.  Mám rada život a chcem ho zažiť nie len prežiť. Snažím sa vždy voliť tú lepšiu stranu .... ...no nie vždy sa to podarí a niekedy sa dokonca sotva udržím na aurea mediocritas čiže zlatej strednej ceste. Často sa utiekam k pocitom, emóciám a krútim hlavou nad drsným rozumom. Milujem Zem, prírodu, zvieratá ! A niekedy mám rada aj ľudí :) Dobrá hudba je pre mňa kyslíkom a svoje obsessed-nikol-stuff tu pravdepod...