Drugged dragons

Geronimo!

Svet je pekný.

Nebo je krásne.

O desiatej som sa vrátila z nočnej prechádzky(no...prechádzka :-D Ako sa to vezme..)

Spln, čistá obloha, more hviezd.

Čo viac si želať.

Svetelný smog.

Ten si neželám!

Svetelná zdrogovaná hmla, zlatistej až žltej farby tieni azúrovo modrú až čiernu oblohu a ničí mi výhľad na oblohu.

Prejdem polku sídliska a takmer utýram do únavy partnera-svojej-duše-a-srdca*.

Divokým stúpaním do kopca sa dostanem do nejakej temnej uličky, ktorú odhadujem na tú, ktorú potrebujem. Žiaľ v tej temnote som sa zmýlila a končím za neutíchajúceho brechotu psov pred ohradeným súkromným pozemkom(ach, tie nenásytné zvery).

Vedľa mňa našťastie kráča svetlo v tej temnote. Jediná čistá a úprimná duša, priezračná ako sklo.

Zahanbenie mi sfarbí líca a so sklopenými očami kráčam vedľa nej cestou späť.

Keď nás ojasní svetlo jasnej lampy z hlavnej ulice nevinná dušička sa sama vydáva ešte vyššie do neznáma. Pochytí ma panika a zastanem uprostred cesty pre štyri kolesá. Po nekonečnom presviedčaní a mohutne hlasným rozhovorom cez 100 metrov sa dušička vráti a ja ju vypohlavkujem za blbé nápady(aj keď boli predtým moje)

Pomedzi lampy mi očaruje nebo a láka ma na tmavé miesta. Nakoniec sa uspokojím s vyšliapaným chodníčkom uprostred lúky. Utešujem sa, že biely kožúšok pri mojich nohách, silou ochráni naše prázdne schránky a obdivujem oblohu so svojou drahou sestrou. Mesiac kraľuje väčšine oblohy. Za teraz už miernejšou oponou zdrogovaného smogu svieti jeho svetlomodrý jas požičaný na túto príležitosť od slnka. Severka je jeho princezná. Nikdy ju nepustí z dohľadu, no aj tak je od neho v úctivej vzdialenosti natoľko, aby ukázala svetu svoju krásu. O niečo ďalej je pre ňu pripravený majestátny koč stvorený zo siedmych božských svetiel.

Neochotne odtŕham oči od týchto krás a vydám sa do tepla.

Som "na vrchu" bytovky. Biely ochranca mi spí pri nohách a tmavé schodisko s veľkými oknami dotvára krásnu atmosféru. Všetko je tak krásne, až mi tma obalí srdce a silno stisne.

Z hrdla sa mi vyderú prvé tóny, naznačujúce pocity lietajúce vo mne.

Temnota mi stlačí dušu ešte silnejšie a obloha mi zapečatí zrak. Tóny sa zmenia na pieseň. Smutná a tragická pieseň o nešťastnej láske zo mňa vytryskne a ako plameň zahasí okolitý svet.

Môj tichý spev sa vznáša v povetrí, mieša sa z tichom a je ochutnávaný tmou. 

Steny ho ticho počúvajú, šíria ozvenami čo najďalej a posudzujú miernym chladom bodajúcim ma do chrbta. Zem pohlcuje môj tichý rozochvený hlas, nesúdi ho, ale poskytuje mi medové náručie pevnej pôdy pod chodidlami. Vďačne stíchnem.

Lúč z otvorených dverí pretne moju chvíľu a roztrhá ju na kusy. Prichádza späť drahá sestrička, obohatiť mi dušu úprimnými gestami a vľúdnymi slovami. Rozlúčime sa na rázcestí a sovým húkaním si vylúdime konečné úsmevy.

Do náručia domova odchádzam s povzneseným srdcom, náladou a zafúľaným bielym chlpáčom.

Odhliadnuc od faktu, že sú tri hodiny ráno, konečne súhlasím so svojím životom.

*partner-môjho-srdca-a-duše = Alagaēsia(Paolini) Spôsob akým Zafira oslovovala v duchu Eragona