Vybrali sme sa na prechádzku.
Takú krátku, "vypiškať a domov". Z teplého pohodlia bytu a bytovky som vyšla do noci. Niežeby to bola pravá noc, keďže zvony odbili ešte len osem hodín. No v tomto ročnom období to znamenalo číro číru tmu. Pravdaže to neplatí pre sídliská..
Pomalým vychádzkovým krokom som sa snažila šetriť Harryho. Predsa len, antibiotiká srdiečku neprospievajú. Na cestu mi svietili rady lámp, vietor sa ani neunúval zobudiť a vzduch sa zdal na prvý pohľad ťažký a teplý. Chodník bol rovný, tiahnuci sa ďaleko až tam, kde svetlo lámp zakrývali stromy s bohatými korunami, kry siahajúce človeku až kdesi nad hlavu a kde sa rodili nekalé úmysly. Kráčala som tam pomaličky a kľudne. Ako odsúdený pred popravou, ako zajačik do tlamy šelmy. Nebolo úteku, nebolo svetla a dobra. Obklopovali ma chmáry stiesnenosti, beznádejne, nenávisti k sebe a konečného smútku. Zrazu, tesne pred vstupom do temnoty sa vo mne niečo prelomilo.
Zrazu, blyslo sa mi v očiach, tichý úsmev preletel mi tvárou a ja som prudko zabočila doprava na iný chodník. Harry zmätene zastrečkoval, ale keď zacítil moju náladu, nadšene ma nasledoval. 'A teraz to príde.' Pomyslel si, keď som si tvár schovala pod kapucňu svojej sivej mikiny. Celá som vyzerala tak šedo a nevýrazne, že nebyť poskakujúcej božskobielej psej hrivy vedľa mňa, nikto by si ma nevšimol.
Spustila som plecia, zdvihla hlavu a zhlboka sa nadýchla. Posledný krát som sa pozrela na Harryho, aby som zistila, či so mnou do toho ide. Pravdaže. Kašľať na lieky, na vačky. Tryskom sme sa rozbehli po ulici a nebyť toho, že som si uvedomovala ľudí v okolí, výskala by som od radosti. Svetlá, okná bytov, tráva, stromy. To všetko sa okolo mňa mihalo a zmiešavalo do jednej veľkej machule. Cítila som ten ľahučký vetrík vo vlasoch, ktorého som zaujala natoľko, že sa rozhodol prebudiť a pridať sa k mojej hre. Radostne sme tancovali tance slobody a novej nádeje. Dýchali sme to, čomu sa hovorí voľnosť a opájali sa životom. Srdce sa uvoľnilo aspoň na chvíľu z pod tých ťažkých okov a zatrepalo v rytme bubnov prírody a života.
Prebehli sme okolo rôznych ulíc, až sme spomalili na útulnej uličke. Z jednej strany na ňu doliehal breh s kríkmi a ich nekonečnou záhadnosťou, no z druhej, ako opak divokej prírody, bezodná priepasť, nad ktorou sa v matematickej pravidelnosti čneli mostíky do bytoviek. Tento kontrast ma vždy nútil k zamýšľaniu sa nad dvoma svetmi a ľudskou nenásytnosťou.
Často sa tie bujné kry snažili ľudia skrotiť. No oni, ako divoké kone na voľnej prérii, rozcválali sa a znova zabrali to územie svojimi pahýľmi, plodmi a listami. Dokonca boli tak divoké a odvážne, že si dovolili zasadiť svoje plemä aj na druhú stranu. Čo znamenalo, že chodníček bol lemovaný z oboch strán kriačinou, v ktorej sa znenazdajky objavil vchod do ľudského obydlia i znova zmizol za zeleňou. Nad celým týmto chaosom a bitkou sa snažili udržať kontrolu pouličné lampy. Každá mala svoju zem a kde už jej svetlo nesiahalo, naväzovala na ňu okamžite žiara ďalšej.
Až sa predo mnou objavila zem nikoho. Po žiarovkách dvoch lámp nebolo ani stopy a tma si zajala každého, ktorý tam prišiel. Zadržala som dych a s rozšírenými očami som potichu kráčala naproti vrúcnemu svetielku v ďalekej diaľke. Temnota sa so záujmom obrátila ku mne, zahalila ma, kreslila mi rôzne farby, tváre, dokonca i zvuky, len aby ma zviedla z cesty do jej náručia. "Nechaj ma, macocha! Ja som dieťa Svetla a tvoje pazúry mi nemôžu ublížiť." Harry si tým nebol až taký istý a pre istotu zrýchlil krok...
Takú krátku, "vypiškať a domov". Z teplého pohodlia bytu a bytovky som vyšla do noci. Niežeby to bola pravá noc, keďže zvony odbili ešte len osem hodín. No v tomto ročnom období to znamenalo číro číru tmu. Pravdaže to neplatí pre sídliská..
Pomalým vychádzkovým krokom som sa snažila šetriť Harryho. Predsa len, antibiotiká srdiečku neprospievajú. Na cestu mi svietili rady lámp, vietor sa ani neunúval zobudiť a vzduch sa zdal na prvý pohľad ťažký a teplý. Chodník bol rovný, tiahnuci sa ďaleko až tam, kde svetlo lámp zakrývali stromy s bohatými korunami, kry siahajúce človeku až kdesi nad hlavu a kde sa rodili nekalé úmysly. Kráčala som tam pomaličky a kľudne. Ako odsúdený pred popravou, ako zajačik do tlamy šelmy. Nebolo úteku, nebolo svetla a dobra. Obklopovali ma chmáry stiesnenosti, beznádejne, nenávisti k sebe a konečného smútku. Zrazu, tesne pred vstupom do temnoty sa vo mne niečo prelomilo.
Zrazu, blyslo sa mi v očiach, tichý úsmev preletel mi tvárou a ja som prudko zabočila doprava na iný chodník. Harry zmätene zastrečkoval, ale keď zacítil moju náladu, nadšene ma nasledoval. 'A teraz to príde.' Pomyslel si, keď som si tvár schovala pod kapucňu svojej sivej mikiny. Celá som vyzerala tak šedo a nevýrazne, že nebyť poskakujúcej božskobielej psej hrivy vedľa mňa, nikto by si ma nevšimol.
Spustila som plecia, zdvihla hlavu a zhlboka sa nadýchla. Posledný krát som sa pozrela na Harryho, aby som zistila, či so mnou do toho ide. Pravdaže. Kašľať na lieky, na vačky. Tryskom sme sa rozbehli po ulici a nebyť toho, že som si uvedomovala ľudí v okolí, výskala by som od radosti. Svetlá, okná bytov, tráva, stromy. To všetko sa okolo mňa mihalo a zmiešavalo do jednej veľkej machule. Cítila som ten ľahučký vetrík vo vlasoch, ktorého som zaujala natoľko, že sa rozhodol prebudiť a pridať sa k mojej hre. Radostne sme tancovali tance slobody a novej nádeje. Dýchali sme to, čomu sa hovorí voľnosť a opájali sa životom. Srdce sa uvoľnilo aspoň na chvíľu z pod tých ťažkých okov a zatrepalo v rytme bubnov prírody a života.
Prebehli sme okolo rôznych ulíc, až sme spomalili na útulnej uličke. Z jednej strany na ňu doliehal breh s kríkmi a ich nekonečnou záhadnosťou, no z druhej, ako opak divokej prírody, bezodná priepasť, nad ktorou sa v matematickej pravidelnosti čneli mostíky do bytoviek. Tento kontrast ma vždy nútil k zamýšľaniu sa nad dvoma svetmi a ľudskou nenásytnosťou.
 |
| Once upon a time.. |
Až sa predo mnou objavila zem nikoho. Po žiarovkách dvoch lámp nebolo ani stopy a tma si zajala každého, ktorý tam prišiel. Zadržala som dych a s rozšírenými očami som potichu kráčala naproti vrúcnemu svetielku v ďalekej diaľke. Temnota sa so záujmom obrátila ku mne, zahalila ma, kreslila mi rôzne farby, tváre, dokonca i zvuky, len aby ma zviedla z cesty do jej náručia. "Nechaj ma, macocha! Ja som dieťa Svetla a tvoje pazúry mi nemôžu ublížiť." Harry si tým nebol až taký istý a pre istotu zrýchlil krok...
Komentáre
Zverejnenie komentára