Tichý mrak preplával oblohou a zakryl mi Mesiac.
Nastala tma, moja izba, ponorila sa do temnôt, no ja som len tíško stála za sklom deliacim ma od slobody a zároveň záhuby.
V hlave zmätok, žiaľ a strach z toho, v čom už srdce rozhodlo.
Zmietalo sa v jednom pocite, ktorý sa ozýval čoraz hlasnejšie a hlasnejšie.
S každým úderom, udrel i on, s každou dávkou vzduchu prišiel i on.
Nezabiješ!
Hrom mi zadunel v hrudi a prerušil ten sladký jed, tečúci do mojich žíl.
Ako ale možno zabiť niečo, čo je už mŕtve?
Na vrchu ohlodané kosti svojou slonovinovou bielotou dávajú jedinú spomienku na to, čo bolo. Nezabiješ!
Zadunel druhý krát a strach mi zaliezol až ku špičkám topánok.
Minulosť je už stratená v dávnote dávnej a už len hmlisté postavy mi ju pripomínajú...
Nezabiješ!
Tretí krát prišiel a ja som padla na kolená.
Odovzdane som podvihla hlavu a pokoreným hlasom som odpovedala: "Nezabijem."
Po líci sa mi skotúľala jediná slza, ako odkaz mojej bolesti za tým, čoho som sa vzdala.
Komentáre
Zverejnenie komentára