Pri slove krutý mi miklo tvárou a po líci sa zkotúľala prvá slza. Ach, ako osamelo sa trblietala. Bola prvá, ktorú vyslali do tohto sveta a tak len zvedavo nakukovala a pýšila sa. Bola prvým neomylným znakom, že vnútro je už tak rozpolené a umierajúce smútkom, až prechádza do fyzickej bolesti, ktorá stiahne telo v kŕči beznádeje, dych sa vytratí z pľúc a v srdci sa ozýva tlkot čistej bolesti. Tvár sa stiahne do detskej grimasy, ktorá vlastne už nie je detská, keďže ostáva až do konca života. Celá mimika tváre hovorí:"Trpím, trpím, pomoc!" Niet nikoho kto by pomohol. Niet nikoho kto by utrel tú slzu. Bolesť. Vina. Bolesť. Vina. Striedajú sa v krutom tanci a divoko brázdia dušou na svojich kočoch s hákovými kolesami, ktoré pri každom pretočení sa zaboria hlboko, ostro preniknú a vytrhnú na povrch spomienku. Vina. Bolesť. Vina. Bolesť K jednej slze sa pridajú ďalšie a z úst sa vydrie zúfalý vzlyk. Všetko horí. Tvár, srdce, hlava fyzicky a duša, pamäť psychicky. Oheň spaľuje čo mu príde do cesty. Sípavo sa nadýchnem a uvedomím si, že hodvábny závoj sa zmenil na ťažkú látku, nepriehľadnú a chladnú. Dusím sa pod ňou a nenachádzam nič len tmu a jej mrazivý, odmeraný dotyk. Viem, že už viac nezvládnem a tak porazene padám a rútim sa k zemi. V hlave skrsne myšlienka na ten oslobodzujúci pád a dopad. Na koniec, voľný od smútku a bolesti a viny a bolesti a viny...Len zem, ktorá už sa bude zdať mäkká a na nebo, ktoré bude odrazom v mojich očiach.
Zrazu pevná ruka chytí moje zápästie. Druhá, taktiež pevná ma objíme okolo pása.
Ďalšia jemnejšia ruka si prepletie so mnou prsty a iné dlane mi otierajú slzy. Dvíhajú ma čoraz vyššie a vyššie a ja otváram opuchnuté oči a hľadím nad seba. Tkanina sa zmenila na závoj, ktorý sa pomaly rozpadá a jeho prach sa rozsypáva po krajine. Do uší mi prúdia slová lásky a nehy, dotyky upokojujú ma fyzicky a prítomnosť Ich napĺňa moju dušu plnú prázdnoty jasom poludňajšieho slnka.
Stojím.
Okolo mňa rodina môjho srdca a duše. Zohnutý chrbát sa vyrovnáva a ja vystieram plecia. Do stiahnutých pľúc začína prúdiť čerstvý vzduch a môj, pred tým sotva počuteľný dych sa stáva pevným a pravidelným. Okovy zo srdca s rachotom odpadli a ono bije. Bije tak ako bilo a biť bude. Láskou.
Krv z rán na duši zaschla a rany sa pomaly zoceľujú. Spomienky ale, tentoraz v sebe obsahujú kúsok svetla, pochopenia a zmierenia sa so smrťou a životom. Veselé myšlienky a štebot okolo mňa mi rozjasňujú tvár a pretvárajú moje pery vo vrúcny úsmev.
Všetko preto, že existujú Ľudia, ktorý sú vaši. Nepatria vám, nevlastníte ich, no predsa sú vaši.
Budú tu s vami, za vás a pre vás.
Nie preto, že by ste im zaplatili. Že by museli. Že by to hrali.
Ale preto, že vás majú radi.
Cítite to pohnutie, ten dvojitý tlkot srdca, ten neplánovaný úsmev, pozdvihnutie brady, potrebu ich mať pri sebe v okamihu keď ich zbadáte? To je zasa preto, že aj vy ich máte radi.
Každý z nich je iný, ale to neprekáža, pretože aj vy ste iný ako oni. Vezmete ich dobré i zlé stránky a príjmete ich. Ponúknete im dušu, oni vám ponúknu tú svoju.
Žiadna faloš.
Jednoducho ste našli Ľudí.
Či priateľov, či rodinu.
S niektorými možno pre to, či ono, nevychádzate. No pamätajte, že to oni vám podajú pomocnú ruku.
Vážte si ich, chránte ich tak, ako by oni chránili vás a nikdy im neubližujte.
Nikdy neviete, kedy o nich prídete.
Tolerance není lhostejnost, ale moudrá víra, že i ten druhý může mít pravdu.
-Jiří Menzel
-Jiří Menzel
Komentáre
Zverejnenie komentára