S úsmevom sa rozlúčim so znudeným spolužiakom, vynorím sa z masy ľudí a pokračujem pokojným tempom. Všetci sú v kabátoch a bundách. Pod nimi, u tých starších, či slušnejších, obleky a saká. Mladší..no čo prišlo. Cesta vedie okolo kostola, menšia zatáčka a kľukatí sa vysoko hore na moju Veternú horu. Burito ma poháňa a zrýchľuje, aby stihla autobus. Poviem jej čas, ktorý som si tipla, že ide a dúfala som, že ju tým spomalím. Naopak zrýchlila ešte viac, aby ho stihla, aj keď času bolo dosť. Rozlúčila som sa s ňou, podotkla niečo sarkastické a nechala ju tak. Keď sa odo mňa jej postava čoraz viac vzďaľovala, prekvapila ma hmla, čo zachytila krajinu navôkol a mňa nechala achkať a ochkať. Laurina postava v kabáte sa stávala čoraz menej viditeľnou. Pred ňou bola skupina postáv, natoľko ponorených v hmle, až som z nich videla len siluety. Tento moment bol tak dokonalý, že som naň len sekundy pozerala a užívala si ho a až potom ma to napadlo sfotiť. S piatimi megapixelmi sa vraj dá vykúzliť mnoho, no ja som už tušila, že ma neminie sklamanie, pretože nastaviť ten diablov stroj nebolo kedy. Cvak a je to..hm. Tma. Jediné čo sa na fotke vynímalo bola žiarivá lampa. V skutočnosti tá lampa bola obohnaná jemnou hmlou, ktorá sa ju stoj čo stoj snažila pohltiť. Ale tá pouličná lampa jej vzdorovala svojou žltou žiarou. A tak súboj medzi hmlou a lampou, medzi svetlom a tmou, či temnom a životom, alebo dokonca dobrom a zlom vyústil do hmly, akoby vzdorovito sfarbenej do žlta. Vcítila som sa do tej hmly a jej pocitov, pre nás často nepochopiteľných a nehodných svojej dobyvateľskej úrovne. Jej skvostná záhadnosť a nulová priehľadnosť po päťdesiatich metroch bola tak drzo narušená ľudským výdobytkom. Veď ja som hmla! Hmla je ja! Ako sa opovažujú tieto diela narušiť niečo tak posvätné a dokonalé, čo bolo a stáročia bude na tomto svete? Ako sa opovažujú svojimi svetlami, postavami a plynmi z ich nedokonalých strojov narušiť jej očisťujúcu prítomnosť, prínos jej skvostnej nevedomosti a podstatu jej samej? Hmla sa rozpínala čoraz viac a krajina bola preč. Predo mnou len cesta, Z pravej strany lampy a inak tma. Hmla a tma boli akési podivné príbuzné. Odmietali opustiť jedna druhú, ale keď už sa tak stalo, často som podľahla sklamaniu. Našľapovala som na kamienky, vyhýbala sa blatu a blížila sa stále bližšie k postavám ponoreným v hmle. Ako som im závidela! Ani netušia akí sú všetci dokonalí, ani nevidia svoju dokonalosť..Hmla ich láskavo objímala a zakrývala ich najväčšie nedostatky. Čím bližšie som k nim bola, tým hmla povoľovala svoje objatie a ja som videla ich zhrbené chrbty, strapaté vlasy či neforemné bundy a čiapky. Moja inšpiratívna postava medzi nimi nebola a tak som ich chcela čo najskôr minúť aby mi prestali kaziť výhľad, keď v tom, medzi tými postavami tak nudnými a tak preimernými som zbadala klobúk, A nie hocijaký. Bol čierny, tak čierny až ho hmla míňala, ako keby vzal všetku temnotu sveta. Dokonca som aj trochu zapochybovala, že ten človek práve vyšiel z kostola. Medzi ním a mnou bol dlhý priestor, ktorý nič zbytočné nezapĺňalo. Tmavý kabát mu končil až pri lýtkach a žiadne zbytočné doplnky nekazili symetriu dobre ušitého kabáta a klobúka v židovskom štýle. Čierne v čiernom a tma v tme. Trošku som pridala do kroku a skoro som sa rozplakala nad tou krásou ostrosti a jemnej tmy. Jeho postava vytvárala taký ostrý kontrast až som rozmýšľala, či to nerobí úmyselne. Hmla bola buď smutná alebo úplne nahnevaná, koncentrovaná ďaleko od neho. Tak sme vyšliapali spoločne celý ten kopec, ja a moja druhá inšpirácia tohto večera- chlap v čiernom. Vyšli sme na ulicu a ja som si to pomaly namierila k zastávke. Kráčala som popri ceste balansovala na obrubníku. Hmlu pretlo svetlo a auto sa vynorilo z tmy. Dostala som mini-infarkt a tak som radšej cúvla do blatistej trávy ďalej od cesty. Inšpiratívna osoba tohto večera číslo jedna na zastávke vydala zo seba smiech. "No chápeš. Vždy lepšie skôr, ako neskôr." Ako som túto vetu nenávidela sa nedalo ani popísať, ale na jej slová som len pokrčila plecami, zastrčila ruky do vreciek a otočila sa k tme. Kochala som sa pohľadom na úplnú tmu a hmlu z ktorej vynikol len jeden biedny krík a svojim kontrastom narušoval jej nekonečnosť. Vedľa tmy zasa boli biele náhrobky a brána cintorína. Všetko to, vyzeralo tak neopísateľne úžasne až mi to bralo dych. Nedá sa ani spočítať, koľko krát som si za tu krátku cestu v duchu nadávala, že neviem kresliť a už vôbec nie maľovať. Keby aspoň fotiť...nah. Rozlúčila som sa a prešla cez cestu. Na chvíľu ma osvetlili svetlá autobusu, tak biedne ostré...Pousmiala som sa a pričítala ďalší bod hmle. "Ale tie svetlá!" Rozmýšľala som po ceste chodníčkom vedúcim k bytovkám. Žlto žiariace svetlá svoje sily rozptyľovali do hmly a farbili ju. O niečo ďalej zasvietilo červené svetlo a rozptýlilo sa do hmly. A aby toho nebolo málo, nové mestské osvetlenie medzi bytovkami svojím tieneným a koncentrovaným bielym svetlom kužeľovito pretlo hmlu. Ale aspoň ju nepremohlo. Vkročím do vchodu. žiarivé svetlo pretne tmu, neidentifikovateľná farba kachličiek, krikľavo oranžový koberec, steny oranžové, výťahové dvere bordové a výťah žltý. Au, moje oči.