Nicole's world of depression

Revere a million prayers And draw me into your holiness But there's nothing there Light only shines from those who share Unleash a million drones And confine me then erase me babe Do you have no soul? It's like I died long ago Your lips feel warm to the touch You can bring me back to life On the outside you're ablaze and alive But you're dead inside You're free to touch the sky Whilst I am crushed and pulverised Because you need control Now I'm the one who's letting go You like to give an inch Whilst I am giving infinty But now I've got nothing left You have no cares and I'm bereft Your skin feels warm to caress I see magic in your eyes On the outside you're ablaze and alive But you're dead inside Feel me now Hold me please I need you to see who I am Open up to me Stop hiding from me It's hurting me Only you can stop the pain Don't leave me out in the cold ...

Všetko ztemnelo. V srdci chýba niečo, čo nedokážem pomenovať. Niečo, čo skončilo v jeho zronenej tvári a v mojom úteku. Bežím a bežím. Svet sa mi rozmazáva pred očami a srdce prudko bije. Každým úderom ma udrie dosiaľ nepoznaná sila môjho vlastného srdca. Bolesť z hrude prechádza všade, opantáva myseľ a nájde ma, chúliacu sa v kúte výťahu.  Ako prívalové vlny do mňa naráža. Raz. Druhý krát. Odtackám sa k posteli, ale tretia vlna ma svojou silou zhodí z nôh a vybije dych. Prosím smrť, aby ku mne prišla a zvíjam sa ako nejaké nechutné podradné stvorenie. Nech už prestane biť. Prosím! Nech už prestane! Ale ono neprestáva a pred očami mám už tmavé škvrny. Pri jednom z tých kŕčov sily očistca prudko zdvihnem hlavu a zavzlykám v agónii. V tej hmle vidím ruženec zavesený na lampe. Natiahnem sa k nemu ako k vykúpeniu a zovriem ho v dlaniach. Modlím sa ruženec. Začnem odriekavať a prosiť, ale trvá to len chvíľku. Mojou modlitbou sa zrazu stáva jeho meno a nevnímam žiadnu inú silu. V...

Vyjdem vonku snažiac sa zapnúť si posledné gombíky kabáta, zatiaľ čo Harry ma ťahá ako blázon. Usmejem sa na nočnú ulicu (pár pouličných svetiel, nejakí tí ľudkovia, studený vzduch a božská tma zakrádajúca sa poza váš chrbát...veď poznáte :-) plus otravná malá biela machuľa poskakujúca pred vami a snažiaca sa obšťať každý kút) a zlboka sa nadýchnem. Oh god. Zaslzia mi oči, svet na chvíľu prestane existovať a v tej sekunde sa znova narodia miliardy živočíchov a ďalšie miliardy zomrú, niektoré v strašných mukách, iné v tichom pokoji, kráčajúc ruka v ruke so smrťou a štastne si s ňou štebotajúc. Vidím len rozmazanú postavu 5 metrov predo mnou a tak rozoznávam len štetec na hlave, "cool" bundu a zaneprázdnený krok. Cítim sa ako keby ma prevalcovala celá parfuméria. Harry ma stále ťahá smerom, ktorým pravdaže ide aj ten výrobca parfumov...Zastanem a čakám. Desať metrov. Ten týpek je odo mňa desať metrov a ja ešte stále cítim tie litre flakónikov rozpúšťajúce sa do ovzdušia. Za...

First it was... "Oh..what is that? Some kind of...newborn?" Then came the heart. The love gave infinity life... Baby was here... ...but it was hard to find the true nature of life. After hunting for freedom and glory he lost his true values... But he found it in the end as the most important thing in his entire life. Make love. Sincerely yours Nicholl.

S úsmevom sa rozlúčim so znudeným spolužiakom, vynorím sa z masy ľudí a pokračujem pokojným tempom. Všetci sú v kabátoch a bundách. Pod nimi, u tých starších, či slušnejších, obleky a saká. Mladší..no čo prišlo. Cesta vedie okolo kostola, menšia zatáčka a kľukatí sa vysoko hore na moju Veternú horu. Burito ma poháňa a zrýchľuje, aby stihla autobus. Poviem jej čas, ktorý som si tipla, že ide a dúfala som, že ju tým spomalím. Naopak zrýchlila ešte viac, aby ho stihla, aj keď času bolo dosť. Rozlúčila som sa s ňou, podotkla niečo sarkastické a nechala ju tak. Keď sa odo mňa jej postava čoraz viac vzďaľovala, prekvapila ma hmla, čo zachytila krajinu navôkol a mňa nechala achkať a ochkať. Laurina postava v kabáte sa stávala čoraz menej viditeľnou. Pred ňou bola skupina postáv, natoľko ponorených v hmle, až som z nich videla len siluety. Tento moment bol tak dokonalý, že som naň len sekundy pozerala a užívala si ho a až potom ma to napadlo sfotiť. S piatimi megapixelmi sa vraj dá vykúzliť mn...

Zdravím po celkom úctivo dlhej dobe, udialo sa toho mnoho (ohohó) To, čo by stálo za zmienku aj to, čo nie.. Napríklad to, že mám príliš veľa vecí "na práci" a nedokážem ani dýchať pomedzi ne! A potom presný opak toho: Keď mám kúsok voľna, neviem, čo zrazu robiť. Taká prázdna...ach, aká prázdna... Človek by čakal, že po tých duchovných obnovách, duchovnom raste atď. budem jednoducho vedieť, čo ďalej, mať priamy a jasný cieľ v živote, ktorý stojí za to nasledovať, dokázať niečo ako "sebarealizáciu".. Prúdi do mňa toho veľa. Všetky názory, myšlienky, poučenia, rady, vzťahy a životy. Ale všetko akoby prešlo len vzduchom, keď nie vákuom. Nikde sa to nezastavuje. Ako vetrík bez prekážky pokračuje vo svojej ceste a neobťažuje sa ohliadnuť, či sa to niekoho dotklo. Ničota... Stokrát viac informácií do mňa prúdi a ja stále nemám s čím súhlasiť. Je toho veľa, ale ja stále nemám z čoho vyberať. Čakám kedy sa ten prúd zastaví a ja len bud...

Vybrali sme sa na prechádzku. Takú krátku, "vypiškať a domov". Z teplého pohodlia bytu a bytovky som vyšla do noci. Niežeby to bola pravá noc, keďže zvony odbili ešte len osem hodín. No v tomto ročnom období to znamenalo číro číru tmu. Pravdaže to neplatí pre sídliská.. Pomalým vychádzkovým krokom som sa snažila šetriť Harryho. Predsa len, antibiotiká srdiečku neprospievajú. Na cestu mi svietili rady lámp, vietor sa ani neunúval zobudiť a vzduch sa zdal na prvý pohľad ťažký a teplý. Chodník bol rovný, tiahnuci sa ďaleko až tam, kde svetlo lámp zakrývali stromy s bohatými korunami, kry siahajúce človeku až kdesi nad hlavu a kde sa rodili nekalé úmysly. Kráčala som tam pomaličky a kľudne. Ako odsúdený pred popravou, ako zajačik do tlamy šelmy. Nebolo úteku, nebolo svetla a dobra. Obklopovali ma chmáry stiesnenosti, beznádejne, nenávisti k sebe a konečného smútku. Zrazu, tesne pred vstupom do temnoty sa vo mne niečo prelomilo. Zrazu, blyslo sa mi v očiach, tichý úsmev prel...

Tichý mrak preplával oblohou a zakryl mi Mesiac.  Nastala tma, moja izba, ponorila sa do temnôt, no ja som len tíško stála za sklom deliacim ma od slobody a zároveň záhuby.  V hlave zmätok, žiaľ a strach z toho, v čom už srdce rozhodlo.  Zmietalo sa v jednom pocite, ktorý sa ozýval čoraz hlasnejšie a hlasnejšie.  S každým úderom, udrel i on, s každou dávkou vzduchu prišiel i on.  Nezabiješ!  Hrom mi zadunel v hrudi a prerušil ten sladký jed, tečúci do mojich žíl.  Ako ale možno zabiť niečo, čo je už mŕtve?  Na vrchu ohlodané kosti svojou slonovinovou bielotou dávajú jedinú spomienku na to, čo bolo. Nezabiješ!  Zadunel druhý krát a strach mi zaliezol až ku špičkám topánok.  Minulosť je už stratená v dávnote dávnej a už len hmlisté postavy mi ju pripomínajú...  Nezabiješ!  Tretí krát prišiel a ja som padla na kolená.  Odovzdane som podvihla hlavu a pokoreným hlasom som odpovedala: "Nezabijem."...

Dušu mi zahalil tenký hodvábny závoj, ktorý bol jemnej sivej farby nočných izieb až tmavej farby podzemných chodieb v baniach či jaskyniach, kde ešte nikdy svetlo neposlalo svoje deti. Bol tenký, naozaj len tenulinký a oproti závoju beznádeje, veľkej, silnej a intenzívnej straty, mohol vyzerať ako málo dôležitý. No aj tá hodvábna vrstva dokázala zakryť tvár a zahaliť ju do odtieňov aké ona chcela. Moje pohyby začali byť trhnané a v očiach som mala nebezpečný pocit, že prejavy mojich vnútorných svetov, dimenzií, vesmírov a emócií budú prezradené vonkajšiemu krutému svetu.  Pri slove krutý mi miklo tvárou a po líci sa zkotúľala prvá slza. Ach, ako osamelo sa trblietala. Bola prvá, ktorú vyslali do tohto sveta a tak len zvedavo nakukovala a pýšila sa. Bola prvým neomylným znakom, že vnútro je už tak rozpolené a umierajúce smútkom, až prechádza do fyzickej bolesti, ktorá stiahne telo v kŕči beznádeje, dych sa vytratí z pľúc a v srdci sa ozýva tlkot čistej bolesti. Tvár sa stiahne ...

Želám nádherný večer drahí čitatelia, nastal čas, znova si vypočuť niečo z Nicholl denníčka a jej nezmyselných vyliatí duše, ktoré evidentne nikoho nezaujímajú. Znova deprimovanie, frustrácia, sebaľútosť, stres, strach, hnev na samú seba a bolesť z odliepania sekundového lepidla. No, moje dni voľna sú absolútne na houby. Už sa cítim ako cez prázdniny, akurát viem, že ešte ma škola čaká a potom nebudem nič stíhať a dobabrem si priemer. Mračná sa sťahujú nad mojou hlavou a podľa nálady zosielajú buď blesky hnevu, alebo dážď smútku. Väščinou mi ale len ťažia na myšlienky a ich tmavý kŕdeľ mi tieni svetlo sveta a pochabého šťastia. Bezcitne míňam svoj drahocenný čas na absolútne zbytočné deje, moje oči hľadajú to potrebné a dôležité, ale nájdu len niečo čo minie čas a nezanechá nič len prázdnotu. Som prázdna ako vyhodená krabica od topánok, nádoba, ktorú nikto neplní pretože je prasknutá. Emócie len preletia z jednej strany na druhú, trochu porobia neporiadok a znova ma opustia,...