Nicole's world of depression

 Where are you...  I miss you so much. Why did you leave me here. How can I be without you.   I love you. Love you so so much. Dreaming that you are at a better place. At peace. Without pain. God, I am sorry I failed you.   You were the light of my days for so many years. You deserved better life but I hope you did not suffer much. Your pure soul was all that kept me from drowning.  Now I am lost and hurt. I didn't know it could hurt that much. Trying to live without you seems impossible. How to move on when you were my everything. My thoughts, my work, my day... I returned at the end ...returned every time to you. After all the wounds from life I ran to you. To your quiet but endless eyes. So deeply kind and loving.  You had just us and I feel we weren't enough. I feel such hatred for myself for not helping you, not doing something more...anything. Neglect and avoidance...I was afraid to face you those last weeks. And you were suffering. I cannot...

 When will this constant state of despair end? It's getting tiresome.  As I thought I hit all time low...another blow is dealt. I just wish my existence was no more. No more to be a nuissance for others. Just...gone. I cannot stand to part with another soul. It. Fucking. Hurts. I want to be without feelings. Why. Why.

 I wanna die. Please

The worst thing about it all? Parental love. Losing a child is one of the worst things that can happen on this fucking planet. That's what's slowing down my gears and extinguishing my efforts at the early stages of thought. Silly. Weak. Tired.

 How to kill myself.  It is no easy task. So many people will be affected. Distance from them is not helping. Is it a cry for help? Is it a truly last ...? I guess not. I am weak. Cannot do it. But then I am a horrible person who doesn't deserve to be here. Don't deserve this life.  I thought life would be better after all of that. And it's still happening. It's back. Already know this all by heart. Please make it stop. Let me make it stop. I am tired. Sad. So so broken. Why does it hurt so much. Why have I all these feelings. Why do I feel everything so fucking much. Being here is painful. Self pity? Oh yes. I know her. I hurt those close around me. The innocent souls. I cannot handle it how can I. I feel so much for them yet I do so little for them. I feel like my heart is going to burst.  It. Fucking. Hurts. Pathetic. Weak. Stupid.

 

 Well. Farewell world.

 

 Daylight- I just can't do this anymore. I want to end this. Nightime- Just one more day. Just one more week. Hold up 'till he finds a place in life, 'till she ends school, 'till she marries...'till.... I'm sick of this.

 Alibizmus.

Such a weird times to be alive. I don ' t know... should I dress up or put a make up on? Will it help? I mean, it ' ll all end up in the pile of dirt and dust anyway. How should I prepare? Does it make sense to prepare? Or am I just overthinking it again...Am I going to chicken out as usual? Why do I always go through this... It ' s the same incredibly tiring process, the same loop of sh.t every time.  Who am I even kidding.

 Vietor. Ľadový vietor vo vlasoch. Skrehnuté prsty neisto držiace sa niečoho. Hlboká tma ale predsa príliš jasno. Desivé ticho ale predsa priveľký hluk. Neviem, nechcem, nemám právo. Všetci ho majú, všetci teraz trpia.  Vydrž. Pominie. Ale ja chcem...pominúť. Všetci teraz chcú. Vydrž. Nemám prečo vydržať. Musíš.  ... Bojuj a zaber. Nevládzem, neviem. Výhovorky. Postav sa a choď. Bojím sa. Nemáš čoho, začni už. Ale ja chcem skončiť. Ešte si ani nezačala. Veď práve... Tam, kde majú byť jasné oči, sú len sklenené atrapy. Neživé. Často obklopené potokmi emócii, teraz už len vyschnuté korytá vôkol nich. Psychické sa začína prelínať s fyzickým, fikcia s realitou. Čo je horšie? Kde končí realita? Kde vôbec je? Zmysel. Aké cudzie slovo. Bez významu. Čo je význam? Aký má cieľ? Čo? Ani to nepoznáš?... Tak sama. Navždy sama. Stratená. Neexistujúca. V ničote a v tichu.

 Čas preteká pomedzi prsty. Deň sa rúti za dňom, každý ako jeden veľký vagón plný uhlia, idúc za rušňom s názvom život. Tak sedím na lavičke, pozerám sa a snažím sa ich všetky zrátať. 1...2...3...4...5-6-7-8? Počkať to už je 10? 13? Ou. Počkať, počkať...! Ale vlak nečaká. Vagóny preletujú pred očami a pokračujú ďalej vo svojej ceste do spomienok...do ničoty. Koľko takých dní bolo? Takých, ktoré skončili v ničote? Nestáli za zmienku, nestáli za spomienku a celý vagón plný toľkých možností už je niekde vykoľajený na vrakovisku.  Mnoho z tých vagónov mohlo viesť miesto uhlia- zlato. Čisté nedotknuté zlato ako žlté okienko na najvyššom rebríčku radosti, ako slnko na vrchole oblohy, kde sa naťahujú už generácie všetkých rúk sveta v nádeji na lepší život. Nádherne nenávratne stratené. Ale ako vidím prebiehať vlak čoraz rýchlejšie, strácam chuť obraciať sa za odleskom zlata navždy strateným v diaľke. Chcem zachytiť ten vagón plný uhlia predo mnou a zrátať ho. Prideliť mu číslo, pride...

 Koľko krát ste to plánovali? Ako podrobne? Tipujem, že do najmenších detailov a zisťovali ste všetko, čo sa len dalo. No keď ste sa už na to chystali, vyviedla vás z miery tá najhlúpejšia vec, ktorá úplne všetko narušila. Sieťka, zimný vietor, mokrá parapeta, tma.  Nejak ste si uvedomili svet okolo seba. Nastal ten malý "klik", myseľ hodená do prítomnosti a nevedeli ste, čo ďalej. Je to tu. Idem to urobiť. Naozaj to idem urobiť? Prišiel strach a pochybosti...  A ste znova v tom, už ani nedokážete urobiť takúto vec, už ani takéhoto primitivizmu nie ste schopní. Klesli ste hlboko a klesáte ešte nižšie pretože tieto myšlienky vás posúvajú čoraz hlbšie a cyklus sa opakuje. Už ani to jediné východisko nevyšlo.  Nastupuje zúfalstvo. 

 Každý to zažíva inak. Niekto 5 minút, niekto niekoľko mesiacov a niekto roky. Každý to prekoná inak...niekto hlbokým nádychom, niekto dlhými sedeniami, niekto si tým zničí život. Nikdy nevieš, koho stretneš na ulici, okolo koho len tak náhodne prejdeš a čo spolu zdieľate. Nosíme si to v sebe v tichosti, v hanbe pred tým, že sa to niekto dozvie, v bolesti. Veľmi dlhej bolesti, ktorá sa pri triezvom uvažovaní zdá zbytočná, ale keď to príde, nedokážeme s tým nič robiť. Jednoducho to tu je, pomaly nás to ničí zvnútra, nahlodáva aj posledné kúsky toho, čo nás tu drží a sťahuje nás nižšie a nižšie. Myslíme si, že to na nás nie je vidieť a snažíme sa byť natoľko normálni až sme nenormálni. Reakcie sú prehnané a vybičované do maxima. Sme citliví na najmenší podnet. Už aj tie najjednoduchšie činnosti a aj tie najkratšie rozhovory sa zdajú byť nekonečné a nezvládnuteľné. Nezvládame nič. Seba. Svoj život. Nemáme nad ním kontrolu, nevieme sa dostať do toho prúdu, čo unáša ostatných. Na druh...

Why am I even here...

V tmavej noci, tmavý tieň, nevidno ho...dobre len. Lepší pocit na duši, keď nič oko netuší, no srdce sa strachom zviera, Z mysle stráca sa naša viera, A temnota už vošla dnu. Sladkosť ovocia už doznela, láskavosť mozoľnatých rúk tiež, Iba čo ma zelená tráva poteší, Už zvučné hlasy kričia- tak bež. Poslúchnem tie hlasy dobra, Dobro chcem, dobro smiem, dobro mám. Už len najťažšie je ho rozdať, Keď lakomstvo túli sa k mojim perám A ja poslúchnem. Bol si niekedy smutný? Pýtam sa a poznám odpoveď. Veď myšlienka je ako vtáčí let. Pochabá a nemá stred. Samota otvára mi uši dokorán Chladnou lyžicou mi prsty naberá, Kde je tvoja dobrota, Keď svet ti pri nohách dostal tisíce rán. Ako semienko nádeje otváraš tie zabudnuté známe a nádherné, Prirodzené a nedocenené, Vypĺznuté Krásne Opakom prázdne Hrudi blízke Oku tak smutné Ruke hladké . Listy kvetov ľudských svetov. Lebo len kvet je to, čo nedoceníš nikdy, keď získa tvoj úsmev, tma ti ich časom vezme, ...

I used to seek for high buildings to jump from them... Now I avoid high buildings keeping myself from doing it.

Google vyhľadávania:  How to motivate yourself and partner to study How to motivate student couple How to mutually motivate you and your partner to study How to help your partner to study Learning together, student couple How to die quietly ... We are both failures. Laziness is killing this generation.