Vagóny

 Čas preteká pomedzi prsty.

Deň sa rúti za dňom, každý ako jeden veľký vagón plný uhlia, idúc za rušňom s názvom život. Tak sedím na lavičke, pozerám sa a snažím sa ich všetky zrátať.

1...2...3...4...5-6-7-8? Počkať to už je 10? 13? Ou. Počkať, počkať...!

Ale vlak nečaká. Vagóny preletujú pred očami a pokračujú ďalej vo svojej ceste do spomienok...do ničoty. Koľko takých dní bolo? Takých, ktoré skončili v ničote? Nestáli za zmienku, nestáli za spomienku a celý vagón plný toľkých možností už je niekde vykoľajený na vrakovisku. 

Mnoho z tých vagónov mohlo viesť miesto uhlia- zlato. Čisté nedotknuté zlato ako žlté okienko na najvyššom rebríčku radosti, ako slnko na vrchole oblohy, kde sa naťahujú už generácie všetkých rúk sveta v nádeji na lepší život. Nádherne nenávratne stratené. Ale ako vidím prebiehať vlak čoraz rýchlejšie, strácam chuť obraciať sa za odleskom zlata navždy strateným v diaľke. Chcem zachytiť ten vagón plný uhlia predo mnou a zrátať ho. Prideliť mu číslo, prideliť mu význam. Lebo bezvýznamnosť ubíja, prichádza prázdno, tak hlboké prázdno, až sa vagóny rozmažú v jednu veľkú čiernu machuľu a ja zabudnem, že ich poháňa sám život. 

Stále mať prehľad o tom, čo vezie vlak je náročné. Často sa otočíme za motýľom, skúmame koľaje a nechceme zodvihnúť pohľad a znova začať rátať. Či to stojí za to, pozerať ako sa farba pomaličky odlupuje, len sa menia nálepky a nápisy od koho kam? Úprimne neviem. Ale dúfam že áno. Pretože o čom inom by to byť malo ak nie o našich vlakoch.

Bonne nuit,

Nicholl.