V tmavej noci, tmavý tieň,
nevidno ho...dobre len.

Lepší pocit na duši,
keď nič oko netuší,
no srdce sa strachom zviera,
Z mysle stráca sa naša viera,
A temnota už vošla dnu.

Sladkosť ovocia už doznela,
láskavosť mozoľnatých rúk tiež,
Iba čo ma zelená tráva poteší,
Už zvučné hlasy kričia- tak bež.

Poslúchnem tie hlasy dobra,
Dobro chcem, dobro smiem, dobro mám.
Už len najťažšie je ho rozdať,
Keď lakomstvo túli sa k mojim perám
A ja poslúchnem.

Bol si niekedy smutný?
Pýtam sa a poznám odpoveď.
Veď myšlienka je ako vtáčí let.
Pochabá a nemá stred.

Samota otvára mi uši dokorán
Chladnou lyžicou mi prsty naberá,
Kde je tvoja dobrota,
Keď svet ti pri nohách dostal tisíce rán.

Ako semienko nádeje otváraš tie zabudnuté
známe a nádherné,
Prirodzené a nedocenené,
Vypĺznuté
Krásne
Opakom prázdne
Hrudi blízke
Oku tak smutné
Ruke hladké
.
Listy kvetov ľudských svetov.

Lebo len kvet je to, čo nedoceníš nikdy,
keď získa tvoj úsmev,
tma ti ich časom vezme,
Zadusí ich krásny spev.
A ty plačeš.

Ale veď tu boli.
Nezažila si ich,
premrhala si ich život krátky,
radšej v mysli držala si prepych.
Teraz ním listuješ-
"Ach to bola krása,
Perám mojim spása,
Tvári mojej vráska,
Čo duše strunu láska."

Kvety zvädli a ty s nimi.
Budeš ďalej zbierať prepych?
Skrývať si ho pod periny?
Sebe iba na ostych?

Tma je stále. A ja s ňou.
Pomohlo ich otvoriť.
Načrieť tam, kde vstúpila som,
už len okno zatvoriť,
Hodiť sa do ríše snov.