Nepotrebuje názov

 Každý to zažíva inak.
Niekto 5 minút, niekto niekoľko mesiacov a niekto roky.
Každý to prekoná inak...niekto hlbokým nádychom, niekto dlhými sedeniami, niekto si tým zničí život. Nikdy nevieš, koho stretneš na ulici, okolo koho len tak náhodne prejdeš a čo spolu zdieľate. Nosíme si to v sebe v tichosti, v hanbe pred tým, že sa to niekto dozvie, v bolesti. Veľmi dlhej bolesti, ktorá sa pri triezvom uvažovaní zdá zbytočná, ale keď to príde, nedokážeme s tým nič robiť. Jednoducho to tu je, pomaly nás to ničí zvnútra, nahlodáva aj posledné kúsky toho, čo nás tu drží a sťahuje nás nižšie a nižšie. Myslíme si, že to na nás nie je vidieť a snažíme sa byť natoľko normálni až sme nenormálni. Reakcie sú prehnané a vybičované do maxima. Sme citliví na najmenší podnet. Už aj tie najjednoduchšie činnosti a aj tie najkratšie rozhovory sa zdajú byť nekonečné a nezvládnuteľné. Nezvládame nič. Seba. Svoj život. Nemáme nad ním kontrolu, nevieme sa dostať do toho prúdu, čo unáša ostatných. Na druhej strane ani nevieme vyskočiť z vlaku v ktorom sme. Všetko ide tak rýchlo...predsa tak pomaly...predsa tak rýchlo. A vo vnútri sme zacyklení. V mysli si napíšeme už tisíce listov a venujeme tomu o tonu viac myslienok. Vieme, že to nestojí za to. Vieme, že toto nie je cesta. Ale je to jednosmerka. Späť to nejde.
   Snažíme sa nemyslieť. Zahltíme sa činnosťami, aktivitami ... nemyslíme. Ale je to v pozadí. Stále s nami. Tá neistota sa prejavuje aj pri malichernostiach, ktorú si nik nevšimne a považuje to za prirodzený strach, menší omyl, nepodstatné pokĺznutie, ale my to vieme a pri spätnom uvažovaní na to nakoniec prídeme. To je znova ono. To je to, čo nám nedá spávať, bezsenné noci sú čoraz častejšie a bolesť je silná a vytrvalá. Ako dlho to vydržíme? Ako dlho to zvládneme znášať? Niektorí už niekoľko krát pocítili, že už zažili vrchol. Že horšie to byť už nemôže. Všetko pominulo, z mysli sa úplne vyparili myšlienky o všetkom tom čo bolo, ale vrátili sa späť. Bolo tu obdobie pokoja až sa všetko zdalo v poriadku. Akokeby sme si to celé len namýšľali a nikdy sa to nebolo dialo. No stačila jedna iskra, jeden popud, či jeden plamienok zneistenia a sme znova v tom. Upadáme do rovnakých stavov ako predtým, snažíme sa to skrývať ako predtým a cítime sa neskutočne zle z toho sklamaného pohľadu navôkol. Vidíme všetky svoje nedostatky, všetky chyby. Nevieme ich zmeniť. Vidíme spôsob, máme návod,  ale nevidíme cestu. Odporúčanie zdôveriť sa najbližším je pre nás najhoršou nočnou morou. Utrápiť ich? Nikdy. Ublížiť im tým? Nikdy na druhú. Nechceme ľútosť. Sebaľútosti sme plní. Priam ňou prekypujeme. O tom to predsa celé je. Máme toľko myšlienok a predsa tie....Stále nakoniec prevážia. A všetko ostane len pri myšlienkach.

Niekedy mám pocit, že celý môj život je len v myšlienkach a všetko, čo je skutočné len musím nejak vydržať. Prejsť to. Prežiť....to. Tými zopár výnimočnými chvíľkami, kedy sa myšlienka pretaví na skutočnosť presurfovať životom.

Nie ste v tom sami. Aj keď si myslíte, že je koniec, nie je. Raz sa možno niečo zmení. Majte aspoň nádej.
Hawk.