Nicole's world of depression

Such a weird times to be alive. I don ' t know... should I dress up or put a make up on? Will it help? I mean, it ' ll all end up in the pile of dirt and dust anyway. How should I prepare? Does it make sense to prepare? Or am I just overthinking it again...Am I going to chicken out as usual? Why do I always go through this... It ' s the same incredibly tiring process, the same loop of sh.t every time.  Who am I even kidding.

 Vietor. Ľadový vietor vo vlasoch. Skrehnuté prsty neisto držiace sa niečoho. Hlboká tma ale predsa príliš jasno. Desivé ticho ale predsa priveľký hluk. Neviem, nechcem, nemám právo. Všetci ho majú, všetci teraz trpia.  Vydrž. Pominie. Ale ja chcem...pominúť. Všetci teraz chcú. Vydrž. Nemám prečo vydržať. Musíš.  ... Bojuj a zaber. Nevládzem, neviem. Výhovorky. Postav sa a choď. Bojím sa. Nemáš čoho, začni už. Ale ja chcem skončiť. Ešte si ani nezačala. Veď práve... Tam, kde majú byť jasné oči, sú len sklenené atrapy. Neživé. Často obklopené potokmi emócii, teraz už len vyschnuté korytá vôkol nich. Psychické sa začína prelínať s fyzickým, fikcia s realitou. Čo je horšie? Kde končí realita? Kde vôbec je? Zmysel. Aké cudzie slovo. Bez významu. Čo je význam? Aký má cieľ? Čo? Ani to nepoznáš?... Tak sama. Navždy sama. Stratená. Neexistujúca. V ničote a v tichu.

 Čas preteká pomedzi prsty. Deň sa rúti za dňom, každý ako jeden veľký vagón plný uhlia, idúc za rušňom s názvom život. Tak sedím na lavičke, pozerám sa a snažím sa ich všetky zrátať. 1...2...3...4...5-6-7-8? Počkať to už je 10? 13? Ou. Počkať, počkať...! Ale vlak nečaká. Vagóny preletujú pred očami a pokračujú ďalej vo svojej ceste do spomienok...do ničoty. Koľko takých dní bolo? Takých, ktoré skončili v ničote? Nestáli za zmienku, nestáli za spomienku a celý vagón plný toľkých možností už je niekde vykoľajený na vrakovisku.  Mnoho z tých vagónov mohlo viesť miesto uhlia- zlato. Čisté nedotknuté zlato ako žlté okienko na najvyššom rebríčku radosti, ako slnko na vrchole oblohy, kde sa naťahujú už generácie všetkých rúk sveta v nádeji na lepší život. Nádherne nenávratne stratené. Ale ako vidím prebiehať vlak čoraz rýchlejšie, strácam chuť obraciať sa za odleskom zlata navždy strateným v diaľke. Chcem zachytiť ten vagón plný uhlia predo mnou a zrátať ho. Prideliť mu číslo, pride...

 Koľko krát ste to plánovali? Ako podrobne? Tipujem, že do najmenších detailov a zisťovali ste všetko, čo sa len dalo. No keď ste sa už na to chystali, vyviedla vás z miery tá najhlúpejšia vec, ktorá úplne všetko narušila. Sieťka, zimný vietor, mokrá parapeta, tma.  Nejak ste si uvedomili svet okolo seba. Nastal ten malý "klik", myseľ hodená do prítomnosti a nevedeli ste, čo ďalej. Je to tu. Idem to urobiť. Naozaj to idem urobiť? Prišiel strach a pochybosti...  A ste znova v tom, už ani nedokážete urobiť takúto vec, už ani takéhoto primitivizmu nie ste schopní. Klesli ste hlboko a klesáte ešte nižšie pretože tieto myšlienky vás posúvajú čoraz hlbšie a cyklus sa opakuje. Už ani to jediné východisko nevyšlo.  Nastupuje zúfalstvo. 

 Každý to zažíva inak. Niekto 5 minút, niekto niekoľko mesiacov a niekto roky. Každý to prekoná inak...niekto hlbokým nádychom, niekto dlhými sedeniami, niekto si tým zničí život. Nikdy nevieš, koho stretneš na ulici, okolo koho len tak náhodne prejdeš a čo spolu zdieľate. Nosíme si to v sebe v tichosti, v hanbe pred tým, že sa to niekto dozvie, v bolesti. Veľmi dlhej bolesti, ktorá sa pri triezvom uvažovaní zdá zbytočná, ale keď to príde, nedokážeme s tým nič robiť. Jednoducho to tu je, pomaly nás to ničí zvnútra, nahlodáva aj posledné kúsky toho, čo nás tu drží a sťahuje nás nižšie a nižšie. Myslíme si, že to na nás nie je vidieť a snažíme sa byť natoľko normálni až sme nenormálni. Reakcie sú prehnané a vybičované do maxima. Sme citliví na najmenší podnet. Už aj tie najjednoduchšie činnosti a aj tie najkratšie rozhovory sa zdajú byť nekonečné a nezvládnuteľné. Nezvládame nič. Seba. Svoj život. Nemáme nad ním kontrolu, nevieme sa dostať do toho prúdu, čo unáša ostatných. Na druh...

Why am I even here...

V tmavej noci, tmavý tieň, nevidno ho...dobre len. Lepší pocit na duši, keď nič oko netuší, no srdce sa strachom zviera, Z mysle stráca sa naša viera, A temnota už vošla dnu. Sladkosť ovocia už doznela, láskavosť mozoľnatých rúk tiež, Iba čo ma zelená tráva poteší, Už zvučné hlasy kričia- tak bež. Poslúchnem tie hlasy dobra, Dobro chcem, dobro smiem, dobro mám. Už len najťažšie je ho rozdať, Keď lakomstvo túli sa k mojim perám A ja poslúchnem. Bol si niekedy smutný? Pýtam sa a poznám odpoveď. Veď myšlienka je ako vtáčí let. Pochabá a nemá stred. Samota otvára mi uši dokorán Chladnou lyžicou mi prsty naberá, Kde je tvoja dobrota, Keď svet ti pri nohách dostal tisíce rán. Ako semienko nádeje otváraš tie zabudnuté známe a nádherné, Prirodzené a nedocenené, Vypĺznuté Krásne Opakom prázdne Hrudi blízke Oku tak smutné Ruke hladké . Listy kvetov ľudských svetov. Lebo len kvet je to, čo nedoceníš nikdy, keď získa tvoj úsmev, tma ti ich časom vezme, ...

I used to seek for high buildings to jump from them... Now I avoid high buildings keeping myself from doing it.

Google vyhľadávania:  How to motivate yourself and partner to study How to motivate student couple How to mutually motivate you and your partner to study How to help your partner to study Learning together, student couple How to die quietly ... We are both failures. Laziness is killing this generation.