Čas preteká pomedzi prsty. Deň sa rúti za dňom, každý ako jeden veľký vagón plný uhlia, idúc za rušňom s názvom život. Tak sedím na lavičke, pozerám sa a snažím sa ich všetky zrátať. 1...2...3...4...5-6-7-8? Počkať to už je 10? 13? Ou. Počkať, počkať...! Ale vlak nečaká. Vagóny preletujú pred očami a pokračujú ďalej vo svojej ceste do spomienok...do ničoty. Koľko takých dní bolo? Takých, ktoré skončili v ničote? Nestáli za zmienku, nestáli za spomienku a celý vagón plný toľkých možností už je niekde vykoľajený na vrakovisku. Mnoho z tých vagónov mohlo viesť miesto uhlia- zlato. Čisté nedotknuté zlato ako žlté okienko na najvyššom rebríčku radosti, ako slnko na vrchole oblohy, kde sa naťahujú už generácie všetkých rúk sveta v nádeji na lepší život. Nádherne nenávratne stratené. Ale ako vidím prebiehať vlak čoraz rýchlejšie, strácam chuť obraciať sa za odleskom zlata navždy strateným v diaľke. Chcem zachytiť ten vagón plný uhlia predo mnou a zrátať ho. Prideliť mu číslo, pride...
I am just a passive bystander of my own life