Nicole's world of depression

V tmavej noci, tmavý tieň, nevidno ho...dobre len. Lepší pocit na duši, keď nič oko netuší, no srdce sa strachom zviera, Z mysle stráca sa naša viera, A temnota už vošla dnu. Sladkosť ovocia už doznela, láskavosť mozoľnatých rúk tiež, Iba čo ma zelená tráva poteší, Už zvučné hlasy kričia- tak bež. Poslúchnem tie hlasy dobra, Dobro chcem, dobro smiem, dobro mám. Už len najťažšie je ho rozdať, Keď lakomstvo túli sa k mojim perám A ja poslúchnem. Bol si niekedy smutný? Pýtam sa a poznám odpoveď. Veď myšlienka je ako vtáčí let. Pochabá a nemá stred. Samota otvára mi uši dokorán Chladnou lyžicou mi prsty naberá, Kde je tvoja dobrota, Keď svet ti pri nohách dostal tisíce rán. Ako semienko nádeje otváraš tie zabudnuté známe a nádherné, Prirodzené a nedocenené, Vypĺznuté Krásne Opakom prázdne Hrudi blízke Oku tak smutné Ruke hladké . Listy kvetov ľudských svetov. Lebo len kvet je to, čo nedoceníš nikdy, keď získa tvoj úsmev, tma ti ich časom vezme, ...