A tak asi žiť moc nevedia, či? Neviem, neodcudzujem, posudzujem.
Je taká vlna, na ktorej sa vezie celý svet. Vlna, kde život neexistuje. Je to niečo. Nikto to presne neurčuje. Ale, v podstate, človek sa na to nepozerá, ako cca 80 rokov na to, aby niečo dokázal pre túto planétu, ale aby niečo dokázal. (Chýba tam to pre niekoho/ niečo).
Je taká vlna, na ktorej sa vezie celý svet. Vlna, kde život neexistuje. Je to niečo. Nikto to presne neurčuje. Ale, v podstate, človek sa na to nepozerá, ako cca 80 rokov na to, aby niečo dokázal pre túto planétu, ale aby niečo dokázal. (Chýba tam to pre niekoho/ niečo).
Človek musí vyštudovať to, čo spoločnosť určuje ako štandard. U nás 9 rokov základné a potom to, čo je "dobrovoľné", cca 4 roky. Ďalej to už ide viac menej individuálne, ale predsa stále rovnako. 6 rokov na výšku, tak niekoľko rokov pracuješ za smiešne peniaze (na Slovensku čítaj celý život), potom už pracuješ a možno aj niečo zarábaš, keď máš výšku tak aj niečo viac (neberme na ohľad našich promovaných známych v McDonalde a podobných ... podnikoch), tak kupuješ byt, keď ho ešte nemáš, teda, požičiavaš si na byt alebo dom, aby si ho mohol splácať po zvyšok života. Tak už máš cez 35, rýchlo nájsť niekoho, preboha, tak deti a tak tá hypotéka a nervy...a zrazu: "Prečo som žil?!" Už nevieš, zomrieš.
Pretože, keď si mladý nemôžeš žiť. :-)
Potom, keď majú 60 im možno zapne, že tomuto svetu nič neodovzdali, nijako ho nezlepšili a nikomu nepomohli. Jediné čo dokázali, bolo splodiť ďalšiu generáciu, ktorá bude robiť to isté.
Jednoducho, ľudia si sami vytvorili taký chorý systém, že až mi je z toho zle. Ty nebojuješ o to, aby si prežila v tomto svete. Bojuješ o to, aby si sa zaradila v spoločnosti, čakám, či niekedy sa toto ľudstvo zmení, ale čakám márne... za môjho života určite nie.
Keď sa pozrieš na psa, čo vidíš?
Ak je zdravý, má najesť, má s kým byť, tak je absolútne šťastný.
A tu je problém... sme zdraví, máme najesť, ale to s kým budeme stále robí problém
-Hej, je šťastný, ale sme ľudia, nie psi, i keď to je také... ktorí ako.
Tak, o to ide... vezmi si človeka a psa. Pes dokáže byť šťastný a človek nie. Človek, čo je "pán tvorstva", je najvyššie na rebríčku a všetko, tak to nedokáže. Stále mu niečo chýba. Ľudstvo sa dokázalo tak premnožiť, až vyhubili všetko ostatné a zvyšok zatlačili do úzadia. Super úspech. Congratulation. A čo s tým. Sme ľudia, sme chytrejší a máme v rukách svet. Ale zdá sa ti chytré hrajkať sa na svojom piesočku stále dokolečka dokola a pritom vyhadzovať piesok a špiniť všetko okolo?
Keď sme takí "páni tvorstva", prečo sa tak nesprávame? Dostali sme zodpovednosť. Áno nás je veľa, ale prečo stále to musí byť o nás? Tým, že je nás toľko veľa, takých inteligentných bytostí, prečo potom tento svet nevyzerá ako raj? A ako by sme sa správali keby nás bolo toľko, čo napríklad psov (kamzíkov, tých je menej)? Tiež takto rovnako nafúkane? Žiadna úcta k ničomu. Pretože každý rieši seba. Seba a v prvom rade seba. Mám pocit, že tá naša evolúcia kdesi zamrzla, keďže je logické, že človek, ktorého naháňajú mamuty myslí na seba. Myslí na seba, pretože vie, že to, čo ho ešte mohlo čakať v živote sa skončí. Podvedome vie, že stojí za to ujsť a ochrániť sa. Že stojí za to, zachrániť svoj život. A teraz do dnešnej doby. Naháňa tu niekoho mamut? A aj keby áno, prečo sa chcete zachrániť? Preto, aby ste mohli sedieť, znova, celý večer pri televízii? A keď sme už dokonalejší, máme bezpečie. Tak čo ďalej... Jedlo! Máme potravu? Či sa chodíme každý deň hrabať v zemi a hľadať korienky na vysušenej púšti? Máme. Potravu. Máme základné veci. No... vyzerá, že to nestačí.
Vytvorila sa akási psychóza materializmu a konzumerizmu v tomto svete. To znamená, že už od narodenia nie si šťastná. Prečo? Pretože tam je nejaká hračka, tam a tam a tam... a dieťa ich chce mať všetky a potom ako pomaly rastie príde to a to a to. A človek TO musí mať. Musí ohúriť ostatných, musí! Potrebuješ k prežitiu telku? Nie. Vytvorili sme si to ako formu "zábavy" (už nehľadím na prvotné plány), pretože život nás už "nudí". Baví ťa sledovať telku? Mňa osobne nie. Z ľudí to robí pasívnych divákov, ktorí sa len pozerajú a nežijú. To čo by mali zažiť a prežiť teraz majú ako na tácke. A tak je tu ten problém rúcania hodnôt. keď vidíš aké je všetko predramatizované v telke. Zrazu sa pozrieš na vlastný život a pritom je taký...všedný. nečudo, že niekomu potom prepne a z pozerania kriminálok zrazu topí mačky v potoku... (mindf*ck, nemali sme začínať, lebo toľko veľa je tohoooo :-D)
A ďalší aspekt možno taký: Keby prišiel človek, čo nemá nič, max. podušku, základné potreby a prísun kvalitnej potravy každý deň, čo si myslíš, ako by ho brala spoločnosť? Nekupuje si každý týždeň nové topánky, ale prešíva si svoje päťročné? Čo to je? Oblečenie je stále to isté aj keď na stokrát prepraté? Myslíš, že jemu by to vadilo, že je z červeného trička napr. svetlo ružové? No jemu nie. Teda áno. Neskôr áno. Keď by naňho začali ukazovať prstom. "Aha pozri, on má také nemoderné veci. Tak smiešne sa oblieka.." a už je to. Zapadnúť do spoločnosti.
Pretože, keď si mladý nemôžeš žiť. :-)
Potom, keď majú 60 im možno zapne, že tomuto svetu nič neodovzdali, nijako ho nezlepšili a nikomu nepomohli. Jediné čo dokázali, bolo splodiť ďalšiu generáciu, ktorá bude robiť to isté.
Jednoducho, ľudia si sami vytvorili taký chorý systém, že až mi je z toho zle. Ty nebojuješ o to, aby si prežila v tomto svete. Bojuješ o to, aby si sa zaradila v spoločnosti, čakám, či niekedy sa toto ľudstvo zmení, ale čakám márne... za môjho života určite nie.
Keď sa pozrieš na psa, čo vidíš?
Ak je zdravý, má najesť, má s kým byť, tak je absolútne šťastný.
A tu je problém... sme zdraví, máme najesť, ale to s kým budeme stále robí problém
-Hej, je šťastný, ale sme ľudia, nie psi, i keď to je také... ktorí ako.
Tak, o to ide... vezmi si človeka a psa. Pes dokáže byť šťastný a človek nie. Človek, čo je "pán tvorstva", je najvyššie na rebríčku a všetko, tak to nedokáže. Stále mu niečo chýba. Ľudstvo sa dokázalo tak premnožiť, až vyhubili všetko ostatné a zvyšok zatlačili do úzadia. Super úspech. Congratulation. A čo s tým. Sme ľudia, sme chytrejší a máme v rukách svet. Ale zdá sa ti chytré hrajkať sa na svojom piesočku stále dokolečka dokola a pritom vyhadzovať piesok a špiniť všetko okolo?
Keď sme takí "páni tvorstva", prečo sa tak nesprávame? Dostali sme zodpovednosť. Áno nás je veľa, ale prečo stále to musí byť o nás? Tým, že je nás toľko veľa, takých inteligentných bytostí, prečo potom tento svet nevyzerá ako raj? A ako by sme sa správali keby nás bolo toľko, čo napríklad psov (kamzíkov, tých je menej)? Tiež takto rovnako nafúkane? Žiadna úcta k ničomu. Pretože každý rieši seba. Seba a v prvom rade seba. Mám pocit, že tá naša evolúcia kdesi zamrzla, keďže je logické, že človek, ktorého naháňajú mamuty myslí na seba. Myslí na seba, pretože vie, že to, čo ho ešte mohlo čakať v živote sa skončí. Podvedome vie, že stojí za to ujsť a ochrániť sa. Že stojí za to, zachrániť svoj život. A teraz do dnešnej doby. Naháňa tu niekoho mamut? A aj keby áno, prečo sa chcete zachrániť? Preto, aby ste mohli sedieť, znova, celý večer pri televízii? A keď sme už dokonalejší, máme bezpečie. Tak čo ďalej... Jedlo! Máme potravu? Či sa chodíme každý deň hrabať v zemi a hľadať korienky na vysušenej púšti? Máme. Potravu. Máme základné veci. No... vyzerá, že to nestačí.
Vytvorila sa akási psychóza materializmu a konzumerizmu v tomto svete. To znamená, že už od narodenia nie si šťastná. Prečo? Pretože tam je nejaká hračka, tam a tam a tam... a dieťa ich chce mať všetky a potom ako pomaly rastie príde to a to a to. A človek TO musí mať. Musí ohúriť ostatných, musí! Potrebuješ k prežitiu telku? Nie. Vytvorili sme si to ako formu "zábavy" (už nehľadím na prvotné plány), pretože život nás už "nudí". Baví ťa sledovať telku? Mňa osobne nie. Z ľudí to robí pasívnych divákov, ktorí sa len pozerajú a nežijú. To čo by mali zažiť a prežiť teraz majú ako na tácke. A tak je tu ten problém rúcania hodnôt. keď vidíš aké je všetko predramatizované v telke. Zrazu sa pozrieš na vlastný život a pritom je taký...všedný. nečudo, že niekomu potom prepne a z pozerania kriminálok zrazu topí mačky v potoku... (mindf*ck, nemali sme začínať, lebo toľko veľa je tohoooo :-D)
A ďalší aspekt možno taký: Keby prišiel človek, čo nemá nič, max. podušku, základné potreby a prísun kvalitnej potravy každý deň, čo si myslíš, ako by ho brala spoločnosť? Nekupuje si každý týždeň nové topánky, ale prešíva si svoje päťročné? Čo to je? Oblečenie je stále to isté aj keď na stokrát prepraté? Myslíš, že jemu by to vadilo, že je z červeného trička napr. svetlo ružové? No jemu nie. Teda áno. Neskôr áno. Keď by naňho začali ukazovať prstom. "Aha pozri, on má také nemoderné veci. Tak smiešne sa oblieka.." a už je to. Zapadnúť do spoločnosti.
Pretože ako tretia vec, bez ktorej pravdepodobne by nebol život životom sú ľudia. A to sa znovu vraciam k tomu začiatku (mierne). Sme v bezpečí a najedené. Ale samé. Samučičké samé. A zrazu je tu smutno. S vtáčikmi sa rozprávať možno naučíš, možno aj sa pochopíte, možno aj budeš sa cítiť s nimi celkom fajn... ale je to tvoj druh? Nie je. Tvoj druh tvoríš ty. A cma. A tak nás tu je 7,3 miliááááááááááááááááááááááááááááááárd (proste mega veľa) ľudí, aby sme neboli sami. S vtáčikmi sa nebavíme, oserú nám auto, tak ich maximálne máme chuť zastreliť, ale sme tu my, jeden pre druhého. A tu je ten kameň úrazu.
V podstate je toho viac, ale už len to, že sa nevieme správať medzi sebou, určuje to, že zlyhávame aj vo väčšom meradle. Niekto je rád keď zabezpečí seba, niekto aj rodinu á tam je naplnenie života. Ale myslí niekto niekedy na svojho suseda? Na babku, čo sa šmatrá po ulici a dúfa, že raz ju prídu vnúčatá pozrieť? Na tie miliardy iných ľudí. Jasné, že nie. Veď predsa to sa nedá. Ako mám myslieť na miliardy ľudí? Veď to je veľa! To by som celý život robila samaritánku.
Hah. A teraz si predstav myslieť ešte aj na ríšu okrem ľudí. Znečistená rieka. Prepána, nie je to tou mojou novou ... ja neviem...posteľou? :-D blbosť, ale princíp. Úhyn zvierat. Ale veď mňa sa to netýka. Ja sa starám o seba a maximálne tak ešte o svojich blízkych. Nikomu neubližujem. Vedome? Nie. Vieš... máš takú smolu, že to už niekto spravil pred tebou. A ty to takto ďalej podporuješ. Predstav si ako to kvantum ľudí konzumuje potravu, ako to kvantum ľudí žije, dýcha... nezaobíde sa to bez toho, aby ostatné druhy trpeli. Možno keby sa pohla taká maličká bunka v mozgu, možno nejaký ten neurónik keby trošku odlišnú informáciu odovzdal, keby niečo malé nakoplo ľudí rozmýšľať inak...vtedy by to šlo. Ale človek myslí na seba, roky rokúce myslel a postupne sa vytvoril tento systém predbiehania, kto je lepší, čo baví tých hore a zamestnáva tých dole...
Hore, dole....
už som sa oficálne stratila. :-D
ps.: Toto tu je taký krátky výbuch v bežnej konverzácii. :-)
Komentáre
Zverejnenie komentára