Kvap. Kvap. Tíško odpadlo pár kvapiek do vankúša. Tak tichúčko, že to nezačuli ani nebeské brány, aby poslali svojich anjelov ich zachrániť. Prstom jemne prejsť po tvári a zničiť potôčik vystlaný soľou a tvorený dažďom. Nie, neprišli. A tak sa kvapky vpili do vankúša aby dali priestor ďalším, aby pomohli vytvoriť rieku beznádeje. Vzlyk. Vzlyk. Ozve sa tichom. Navlhnutý vankúš sa mierne zatriasol od náporu zvukových vĺn. Jeho prívetivá obliečka hladí, utišuje a vpíja do seba všetky starosti a problémy, ale náruč perín sa zrazu stáva bojiskom a vankúš lapá po dychu. Prsty sa zaryli do jeho povrchu a kŕčovito zvierajú jeho nevinnú tvár. Vzlyk. Vzlyk. Hlasivky sa ozvali hlasnejšie a pery skrivené od bolesti nechali ujsť kakofóniu smútku. Vzlyk. Vzlyk. Už ostal len skrkvaný plod v matkinom lone. Vzlyk. Vzlyk. Všetko horí a topí sa zároveň...
Svitá. Svet sa prebúdza a dáva to na známosť. Zvuky naberajú na hlasitosti. „Ach.“ Tichý povzdych vyšiel z chrapľavého hrdla. Zamilované mihalnice sa odmietajú pustiť a pery zamknuté na sto zámkov sa nechcú otvoriť. Keď jas zničí aj poslednú chuť spánku na jazyku, všetky údy sa zhodnú na rovnakom cieli a spoločnými silami začínajú nový deň. Oceán, more, rieka, potok, stužka, prúd nadobro zmyje pozostatky noci a zanechá povrch čistý. Je mladý. Je tak mladý. Nikto v ňom neuvidí predošlú noc. Alebo predsa len..? Váhavými pohybmi nôh sa dostane telo pred zrkadlo. Tvár sa priblíži ku sklu a zreničky sa zúžia. Odľahčený výdych. Nie. Nie je tam. Žiadna spomienka, nič. Z odrazu hľadí nepopísaný papier a snaží sa nadvihnúť kútiky úst. Nejde to. „No tak.“ Pobáda myseľ. „Úprimnejšie.“ „Úprimnejšie!“ Skríkne. A je to. Jediné, čo túto pretvárku môže prekaziť sú oči. Tie sa nesmejú. Ale to nik nevie. Ešte jedno spiklenecké žmurknutie na odraz a telo sa pohýna ďalej.
Dlhé ticho a pokoj. Oči sa tvária, že hrajú hlavnú nôtu, no v skutočnosti len lenivo blúdia po krajine. Spoza zaroseného okna sa upierajú do diaľky a zakrývajú tak zamestnanú myseľ, ktorá od prepracovania tancuje. Nádherný svet. Strechy mierne posypané cukrovou prikrývkou, dvory matné od blata a mierne badateľný pohyb medzi nimi. Vidieť ponuré farby látok šiat, čiapok a slučiek škrtiacich hrdlá, ktoré zamrzli zvnútra. Raz darmo, slučka ťa neohreje. Nad týmto chaosom trochu povyše sa vypínajú dve palice. Neobyčajne uložené a v mieste ich stretu pribité klincami. Presne podľa ich osi je telo. Má rozpažené horné končatiny a všetko je to zakončené klincami. Teda až na hlavu, ktorá je bezvládne sklonená od bolesti a ťarchy tohto sveta. Zo spánkov, z boku a z prepichnutých končatín sa rinie krv. Škoda len, že už opadala vďaka zubu času, a tak sú tam len nesúvislé fliačiky. Vlastne aj tvár je už len akousi adeptkou na pantomímu. A koruna? Už pred mnohými rokmi sa jej potešili v zbere železa.
Ťuk. Ťuk. Plecia sa strhnú od prekvapenia, ruka zachytáva padajúci hrnček. Ťuk. Ťuk. Ozve sa znova. Z druhého sveta, teda z toho nádherného, hľadí jedno čierne očko. Kuk. Druhé čierne očko. Pohľad sa presúva na malý zakrivený zobáčik, čo usilovne ďalej budí pozornosť života. Po chvíli to ale vzdá a protestne sa otočí celé stvorenie. Rozprestrú sa pierka na dutých kostičkách a rýchlymi kmitavými pohybmi vynesú zvyšok tela do výšky. Kto by bol povedal, že spáva pri anjeloch? Malý, čierny a ufúľaný. A predsa má výsady kráľov. Keď zmizne z dohľadu zronenou mysľou prebehne akási známa myšlienka: „Byť tak vtákom a odletieť veľmi, veľmi ďaleko...“
Svitá. Svet sa prebúdza a dáva to na známosť. Zvuky naberajú na hlasitosti. „Ach.“ Tichý povzdych vyšiel z chrapľavého hrdla. Zamilované mihalnice sa odmietajú pustiť a pery zamknuté na sto zámkov sa nechcú otvoriť. Keď jas zničí aj poslednú chuť spánku na jazyku, všetky údy sa zhodnú na rovnakom cieli a spoločnými silami začínajú nový deň. Oceán, more, rieka, potok, stužka, prúd nadobro zmyje pozostatky noci a zanechá povrch čistý. Je mladý. Je tak mladý. Nikto v ňom neuvidí predošlú noc. Alebo predsa len..? Váhavými pohybmi nôh sa dostane telo pred zrkadlo. Tvár sa priblíži ku sklu a zreničky sa zúžia. Odľahčený výdych. Nie. Nie je tam. Žiadna spomienka, nič. Z odrazu hľadí nepopísaný papier a snaží sa nadvihnúť kútiky úst. Nejde to. „No tak.“ Pobáda myseľ. „Úprimnejšie.“ „Úprimnejšie!“ Skríkne. A je to. Jediné, čo túto pretvárku môže prekaziť sú oči. Tie sa nesmejú. Ale to nik nevie. Ešte jedno spiklenecké žmurknutie na odraz a telo sa pohýna ďalej.
Dlhé ticho a pokoj. Oči sa tvária, že hrajú hlavnú nôtu, no v skutočnosti len lenivo blúdia po krajine. Spoza zaroseného okna sa upierajú do diaľky a zakrývajú tak zamestnanú myseľ, ktorá od prepracovania tancuje. Nádherný svet. Strechy mierne posypané cukrovou prikrývkou, dvory matné od blata a mierne badateľný pohyb medzi nimi. Vidieť ponuré farby látok šiat, čiapok a slučiek škrtiacich hrdlá, ktoré zamrzli zvnútra. Raz darmo, slučka ťa neohreje. Nad týmto chaosom trochu povyše sa vypínajú dve palice. Neobyčajne uložené a v mieste ich stretu pribité klincami. Presne podľa ich osi je telo. Má rozpažené horné končatiny a všetko je to zakončené klincami. Teda až na hlavu, ktorá je bezvládne sklonená od bolesti a ťarchy tohto sveta. Zo spánkov, z boku a z prepichnutých končatín sa rinie krv. Škoda len, že už opadala vďaka zubu času, a tak sú tam len nesúvislé fliačiky. Vlastne aj tvár je už len akousi adeptkou na pantomímu. A koruna? Už pred mnohými rokmi sa jej potešili v zbere železa.
Ťuk. Ťuk. Plecia sa strhnú od prekvapenia, ruka zachytáva padajúci hrnček. Ťuk. Ťuk. Ozve sa znova. Z druhého sveta, teda z toho nádherného, hľadí jedno čierne očko. Kuk. Druhé čierne očko. Pohľad sa presúva na malý zakrivený zobáčik, čo usilovne ďalej budí pozornosť života. Po chvíli to ale vzdá a protestne sa otočí celé stvorenie. Rozprestrú sa pierka na dutých kostičkách a rýchlymi kmitavými pohybmi vynesú zvyšok tela do výšky. Kto by bol povedal, že spáva pri anjeloch? Malý, čierny a ufúľaný. A predsa má výsady kráľov. Keď zmizne z dohľadu zronenou mysľou prebehne akási známa myšlienka: „Byť tak vtákom a odletieť veľmi, veľmi ďaleko...“
Komentáre
Zverejnenie komentára