Loneliness

Človek je sám. Sám vo svojom srdci, sám vo svojej mysli, sám vo svojom tele. Sám koná rozhodnutia, sám sa rozhoduje, sám ide cestou života. Každý deň vstúpi medzi to množstvo neznámych ľudí.. a každý deň ich necháva za sebou chladných a neznámych. Sám prišiel, sám odchádza. Nemení sa a aj keď sa snažil vytvoriť si ilúziu dokonalého sveta, kde nič nie je osamotené...znova našiel tú svoju predošlú samotu aj s jej bremenom.

Mozog je nepredstaviteľne úžasný. Dokáže vytvoriť tisíce ilúzií, len aby zakryl všetko, čo sa mu nepozdáva, zamiesť pod koberec všetok ten prach a neporiadok a vytvoriť si naoko dokonalý svet. Aj v tých najhorších chvíľach dokáže vymyslieť niečo, čo znova všetko prelepí, pospája a zakryje. No podceňuje tie malé tiché momenty, kedy je osamotený človek samotný so svojou samotou sám vo svojom vnútri.
Dážď nám zmýva pozlátku. Pomaly, ale vytrvalo. Blesky trhajú pozošívané srdce. Rýchlo a razantne. Hrom roztrasie múry duše a tie z nej opadajú ako obyčajná javisková atrapa. Chvíľka kedy človek zbadá svoju samotu v mori nekonečného sveta plného života je zadúšajúca, pretože...Pravda bolí. Je nás veľa a predsa je človek sám. Naučiť sa žiť s tým, že nikdy nikto neodpovie na zúfalé volanie duše je ťažké.
 No stále je tu ozvena. V prázdnej hale sa predsa len niečo ozve. A či to dá človeku nádej hľadať pokoj, šťastie a ísť ďalej, alebo ho to len utvrdí v tom, že tento život, tento dar, bude nešťastným utrpením...

Srdce, rozum, či duša. Skrývali sa už veľmi dlho pred týmto poznaním. Múry boli čoraz vyššie, stehy čoraz pevnejšie a tie okuliare čoraz viac skresľovali pravdu...a teraz stoja v ohurení vo veľkej hale. Ich malé ustráchané skrýše sa rozpadli a oni vidia to nekonečno...samoty. Čo s tým? Zmenia sa tieto nemenné hodnoty a zničia svoj strach? Alebo ľútosť nad samým sebou ich zatieni a znova sa vydajú prácne stavať múry?