Človek je sám. Sám vo svojom srdci, sám vo svojej mysli, sám vo svojom tele. Sám koná rozhodnutia, sám sa rozhoduje, sám ide cestou života. Každý deň vstúpi medzi to množstvo neznámych ľudí.. a každý deň ich necháva za sebou chladných a neznámych. Sám prišiel, sám odchádza. Nemení sa a aj keď sa snažil vytvoriť si ilúziu dokonalého sveta, kde nič nie je osamotené...znova našiel tú svoju predošlú samotu aj s jej bremenom. Mozog je nepredstaviteľne úžasný. Dokáže vytvoriť tisíce ilúzií, len aby zakryl všetko, čo sa mu nepozdáva, zamiesť pod koberec všetok ten prach a neporiadok a vytvoriť si naoko dokonalý svet. Aj v tých najhorších chvíľach dokáže vymyslieť niečo, čo znova všetko prelepí, pospája a zakryje. No podceňuje tie malé tiché momenty, kedy je osamotený človek samotný so svojou samotou sám vo svojom vnútri. Dážď nám zmýva pozlátku. Pomaly, ale vytrvalo. Blesky trhajú pozošívané srdce. Rýchlo a razantne. Hrom roztrasie múry duše a tie z nej opadajú ako obyčajná javisková atr...