Nicole's world of depression

S úsmevom sa rozlúčim so znudeným spolužiakom, vynorím sa z masy ľudí a pokračujem pokojným tempom. Všetci sú v kabátoch a bundách. Pod nimi, u tých starších, či slušnejších, obleky a saká. Mladší..no čo prišlo. Cesta vedie okolo kostola, menšia zatáčka a kľukatí sa vysoko hore na moju Veternú horu. Burito ma poháňa a zrýchľuje, aby stihla autobus. Poviem jej čas, ktorý som si tipla, že ide a dúfala som, že ju tým spomalím. Naopak zrýchlila ešte viac, aby ho stihla, aj keď času bolo dosť. Rozlúčila som sa s ňou, podotkla niečo sarkastické a nechala ju tak. Keď sa odo mňa jej postava čoraz viac vzďaľovala, prekvapila ma hmla, čo zachytila krajinu navôkol a mňa nechala achkať a ochkať. Laurina postava v kabáte sa stávala čoraz menej viditeľnou. Pred ňou bola skupina postáv, natoľko ponorených v hmle, až som z nich videla len siluety. Tento moment bol tak dokonalý, že som naň len sekundy pozerala a užívala si ho a až potom ma to napadlo sfotiť. S piatimi megapixelmi sa vraj dá vykúzliť mn...