Nicole's world of depression

Vybrali sme sa na prechádzku. Takú krátku, "vypiškať a domov". Z teplého pohodlia bytu a bytovky som vyšla do noci. Niežeby to bola pravá noc, keďže zvony odbili ešte len osem hodín. No v tomto ročnom období to znamenalo číro číru tmu. Pravdaže to neplatí pre sídliská.. Pomalým vychádzkovým krokom som sa snažila šetriť Harryho. Predsa len, antibiotiká srdiečku neprospievajú. Na cestu mi svietili rady lámp, vietor sa ani neunúval zobudiť a vzduch sa zdal na prvý pohľad ťažký a teplý. Chodník bol rovný, tiahnuci sa ďaleko až tam, kde svetlo lámp zakrývali stromy s bohatými korunami, kry siahajúce človeku až kdesi nad hlavu a kde sa rodili nekalé úmysly. Kráčala som tam pomaličky a kľudne. Ako odsúdený pred popravou, ako zajačik do tlamy šelmy. Nebolo úteku, nebolo svetla a dobra. Obklopovali ma chmáry stiesnenosti, beznádejne, nenávisti k sebe a konečného smútku. Zrazu, tesne pred vstupom do temnoty sa vo mne niečo prelomilo. Zrazu, blyslo sa mi v očiach, tichý úsmev prel...