Nicole's world of depression

Dušu mi zahalil tenký hodvábny závoj, ktorý bol jemnej sivej farby nočných izieb až tmavej farby podzemných chodieb v baniach či jaskyniach, kde ešte nikdy svetlo neposlalo svoje deti. Bol tenký, naozaj len tenulinký a oproti závoju beznádeje, veľkej, silnej a intenzívnej straty, mohol vyzerať ako málo dôležitý. No aj tá hodvábna vrstva dokázala zakryť tvár a zahaliť ju do odtieňov aké ona chcela. Moje pohyby začali byť trhnané a v očiach som mala nebezpečný pocit, že prejavy mojich vnútorných svetov, dimenzií, vesmírov a emócií budú prezradené vonkajšiemu krutému svetu.  Pri slove krutý mi miklo tvárou a po líci sa zkotúľala prvá slza. Ach, ako osamelo sa trblietala. Bola prvá, ktorú vyslali do tohto sveta a tak len zvedavo nakukovala a pýšila sa. Bola prvým neomylným znakom, že vnútro je už tak rozpolené a umierajúce smútkom, až prechádza do fyzickej bolesti, ktorá stiahne telo v kŕči beznádeje, dych sa vytratí z pľúc a v srdci sa ozýva tlkot čistej bolesti. Tvár sa stiahne ...