Vietor. Ľadový vietor vo vlasoch. Skrehnuté prsty neisto držiace sa niečoho. Hlboká tma ale predsa príliš jasno. Desivé ticho ale predsa priveľký hluk. Neviem, nechcem, nemám právo. Všetci ho majú, všetci teraz trpia. Vydrž. Pominie. Ale ja chcem...pominúť. Všetci teraz chcú. Vydrž. Nemám prečo vydržať. Musíš. ... Bojuj a zaber. Nevládzem, neviem. Výhovorky. Postav sa a choď. Bojím sa. Nemáš čoho, začni už. Ale ja chcem skončiť. Ešte si ani nezačala. Veď práve... Tam, kde majú byť jasné oči, sú len sklenené atrapy. Neživé. Často obklopené potokmi emócii, teraz už len vyschnuté korytá vôkol nich. Psychické sa začína prelínať s fyzickým, fikcia s realitou. Čo je horšie? Kde končí realita? Kde vôbec je? Zmysel. Aké cudzie slovo. Bez významu. Čo je význam? Aký má cieľ? Čo? Ani to nepoznáš?... Tak sama. Navždy sama. Stratená. Neexistujúca. V ničote a v tichu.
I am just a passive bystander of my own life